Dôstojníčka (nápad) d

13. kapitola 1

No možno by sa mala aj ona riadiť vlastnou radou a nenechať sa ovládnuť vlastným hnevom, vedela čo dokáže, vedela čo by mohol dokázať, no v jeho pohľade bola práve teraz len bolesť, bolesť silnejšia než hnev...

Utrpenie, ktorému možno nerozumela, no chápala, že sa ho musela dotknúť niečím závažným, niečím čo mu skutočne spôsobilo hlbokú bolesť. Niečo čo nedokázal len tak... Niečo čo by mohlo zničiť všetko, čo doteraz dosiahli... chcela byť tvrdohlavá, chcela mu aj ďalej oponovať, ale tá bolesť, bola nebezpečnejšia než...

Zhlboka sa nadýchla... snažila sa potlačiť svoj vlastný hnev a nájsť v sebe silu, iný druh sily než kedy poznal on.

„Ak tonaozaj chcete, tak to urobím..." povedala

povedala napokon hlasom, ktorý akoby nepatril len jej, ale aj dôstojníčke Lie.

„No mohli by sme sa dohodnúť na niečom, čo nás oboch poteší omnoho viac než..."

„Čo navrhuješ?" opýtal sa stále ešte mierne podozrievavým spôsobom, jeho oči ju priam röntgenovali, akoby sa snažil vidieť za jej slovami len nejaký úskok.

„Dovoľte mi všetko vám vysvetliť a postarať sa, aby tá bolesť zmizla... že to nebolo úmyselné... A potom skrátka budeme spolu... vynahradím vám všetko, čo... ak budete súhlasiť... Ak to nepomôže urobím to o čo ste ma požiadali..."

„Pokúsim sa ti to dovoliť, ale nič ti nesľubujem..."

Zvažoval túto možnosť a ona dúfala, že bude súhlasiť, lebo to čo od nej chcel, bolo príliš pre jej vlastnú hrdosť, príliš na to, aby nezačala opäť utekať od nebezpečenstva, ktoré pre ňu predstavoval.

Sadla si späť na posteľ. Natiahla k nemu ruky. Dala mu najavo, že si želá, aby si sadol k nej čo aj urobil...

Cítila jeho dotyk, stále ešte plný napätia, stále ešte plný niečoho čo vo vzťahu k nemu nevedela celkom zaradiť.

No bál sa opustenia, bál sa toho viac než všetkého čo by mohol... bál sa toho natoľko, že bol ochotný urobiť čokoľvek, aby nebol opustení osobami, na ktorých mu záleží, akoby ten pocit poznal, akoby vedel čo to znamená.

Snažila sa to pochopiť, snažila sa dostať pod kontrolu svoje vlastné emócie. On mal predsa všetko, musel mať, veď aj jeho matka ho v podstate ľúbi, aj keď stojí proti nemu, snaží sa ho získať späť, no možno sa mýli, možno je to len jej pohľad, s ktorým v podstate nemôže nič urobiť, lebo nepozná tento druh krivdy.

. Zrejme nie do takej miery, ako...

„Prosím, odpustite mi, urobím všetko pre to, aby ste mi odpustili, pane... to čo som povedala, nemalo to byť ... bol to len spôsob, ako odpútať ich pozornosť od vecí, ktoré sa ich netýkajú, nič viac.. neznamená to, že si vás nevážim, že mi nezáleží na našej budúcnosti..." hovorila to a dotýkala sa ho, jemne, akoby ho chcela utešiť, akoby ho chcela skutočne zbaviť váhy tých slov, ktoré boli z jej strany len zúfalou reakciou, na... „Nevedela som, že sa to tak vymkne z rúk, lebo skutočne neviem čo presne vám povedali, no to čo som im povedala, bolo určené len pre nich, len preto, aby..."

Hovorila aj o svojom strachu, o tom prečo je pre ňu ťažké prijať to všetko, prečo je pre ňu ťažké uveriť, že by ju práve on mohol skutočne ľúbiť, že je to a zrejme vždy bude v rozpore s tým, čo im bolo povedané, keď si vybrali túto službu...

„Odpúšťam ti, Lia, urobím ti preto, aby si pochopila, preto aby si sa prestala báť..."

po jej slovách, nežiadal satisfakciu tohto druhu, len ju nechal, aby sa ho dotýkala, aby mu bola na blízko, tak ako jej bol na blízku on... nič viac len príjemný druh blízkosti.