Pod Mostom

2

Každý týždeň chodievam k mostu, kde Justin zomrel. Je to starý most, ktorý spája dve mestá. Niekedy sa prechádzam po moste, a niekedy pod mostom. Často premýšľam nad ukončením života. Bolo by to skvelé miesto na dôkaz lásky a žiaľu, ktorý vo mne zanechala bratová smrť. Ale táto túžba po slobode ma celkom rýchlo opustila. Matka sa ma snažila spolu s otcom vrátiť do pôvodného stavu. Hovorila o tom, akoby sa nič závažné nestalo. Moje telo sa po nejakom čase opäť dalo dokopy. Moja myseľ sa taktiež opäť rozsvietila, no duša zostala v hĺbke stále ranená.

Dnes v noci to bude presne rok. Výročie Justinovej smrti.

Ako náhle moja noha prekročí prah domu a stupí na zamrznutú zem, vonku sa začne tvoriť hustá hmla. Všetky spomienky sa mi začnú vybavovať a ja so slzami v očiach začnem kráčať už známou cestou k mostu. Vo vrecku zvíjam malú sviečku a zápalky. Zapáliť sviečku na mieste havárie mi príde úctivejšie, ako na cintoríne. Tenký káblik, ktorý viedol z mobilu do mojich uší mi robil spoločnosť celú cestu. Vnárala som sa do textu piesne, ktorá mi ho tak moc pripomínala.

Where are you and I'm so sorry
I cannot sleep, I cannot dream tonight
I need somebody and always
This sick strange darkness
Comes creeping on so haunting every time
And as I started I counted
The webs from all spiders
Catching things and eating their insides
Like indecision to call you
And hear your voice of treason
Will you come home and stop this pain tonight
Stop this pain tonight

Stála som pod tým mostom a premýšľala, či mám dnes odvahu výjsť po schodoch hore. Dívala som sa na vrchol mosta, na ktorom sa rozliehala hustá hmla.

V mojich predstavách tam stál a usmieval sa na mňa. No vzápätí zmizol, keď sa za ním rozsvietilo maličké oranžové svetielko. Sledovala som to svetlo, keď po chvíli zmizlo a hmla sa rozplynula.

Na vrchole mosta som uvidela chlapca. Stál na zábradlí s rozpaženými rukami a veľmi sa triasol. Nevidela som mu do tváre, no bolo mi jasné, že jeho oči sú zatvorené.
Videla som v ňom svojho brata. Moje predstavy sa miešali s reálnym obrazom a cítila som, ako sa moje srdce znova išlo rozpadnúť.

Ďalšia smrť.

Práve na tomto moste.

Už nie.

„Počkaj!" zakričala som.

Vtedy otvoril oči a niečo ním trhlo. Zoskočil zo zábradlia a zostal stáť na mieste.
Moje nohy začali rýchlo utekať po schodoch. Srdce mi podskočilo, keď som uvidela, ako chlapec začal pomaly kráčať opačným smerom, ako náhle som vyšla na most. Utekala som za ním, aj keď bol veľmi ďaleko.

„Stoj!"

Ignoroval ma. Ani sa neobzrel. Presne ako Justin pred rokom. Tentokrát to nedovolím.

Rozbehla som sa najrýchlejšie, ako som vedela, no moje nohy tesne za ním náhle zlyhali a ja som padla na zem. Bola som od neho ani nie meter a on môj pád určite počul. Otočil hlavou, a keď si uvedomil, že moje kolená sú od krvi, otočí sa celým telom a zohne sa ku mne.

„Nabudúce si dávaj väčší pozor."

Tá irónia v jeho hlase mi vyrazila dych. Zdvihla som zrak a vtedy som uvidela tie tmavé, až čierne oči. Díval sa pohľadom, ktorým mi dával najavo, že nemá záujem sa so mnou akokoľvek zahadzovať.

„Ty si nabudúce dávaj pozor, keď sa budeš chciet ešte niekedy zabiť, aby ťa nikto nevidel."

Aj v mojom hlase bola počuť irónia, ktorú som mu chcela vrátiť.
Zasmial sa, no opäť ironicky. Podal mi pomocnú ruku, aby som sa postavila. Bol o hlavu vyšší než ja. Musela som zdvihnúť hlavu aby som mu uvidela do očí.

„Ďakujem."

Poďakovala som a čakala, že mi poďakuje aj on, no nestalo sa. Zachránila som mu život a on nie je schopný povedať jedno ďakujem.

„Nie je začo."

Mykol kútikom úst a pokračoval v ceste. Odišiel a ani raz sa neobzrel. Celé to bolo divné a ten najdivnejší bol on.

Z vrecka som vytiahla sviečku a zápalila ju. Položila som ju na krajnicu cesty a v duchu sa prihovárala Justinovi. Viem, že ma počuje. Vždy ma počul. A aj keď som odpoveď nikdy nedostala, po každom rozhovore som sa cítila naozaj dobre a uvoľnene.

Bolesť nôh som nevnímala. Snažila som sa čo najrýchlejšie dostať domov a zavrieť sa späť do izby, kde trávim všetok svoj čas.