Pod Mostom

19

Félix

Bolo celkom fajn zavítať po toľkých týždňoch domov. Od kedy som sa prebral, mávam naozaj dobrú náladu. Možno to je tými liekmi, ktoré do mňa tlačia trikrát za deň, no nesťažujem sa. Diagnóza bola jasná. Schizoafektívna porucha. Sám neviem čo to je, no doktor povedal, že vďaka kolísavej depresii strácam kontakt s realitou. Môžem mať aj halucinácie alebo bludy, no takýto ľudia vraj dokážu žiť úplne normálny život. Nasadili mi lieky a je mi fajn. Necítim žiadne zmenené nálady a nevidím nič, čo by som videť nemal, takže ani tomu doktorovi úplne neverím. Najbližšie dva týždne by som mal ležať doma, no túto požiadavku som hneď zamietol. Cítim sa fajn, je mi fajn. Ležal som už dosť, je čas ísť do sveta. Ráno vstávam do školy, no ja stále nedokážem zaspať. Doktori ma poslali do podpornej skupiny. Nikdy sa tam neukážem. Ja nie som žiadny Augustus z príbehu Na vine sú hviezdy.

Vyložil som si nohy na rameno postele. Na telefóne svietil čas 2:37. O štyri hodiny vstávam. Nedokážem prestať premýšľať. Alebo moja nespavosť je zapríčinená tými tabletkami od doktora. Neviem, no vlastne mi to je jedno. Jediné, na čo som v túto noc prišiel je to, že dnes už spať určite nebudem. O pár hodín nič nerobenia mi z telefónu začal vyhrávať otrasný tón budíka. V pokoji som ho vypal a vybral sa do kuchyne.

„Kam si myslíš, že ideš?" vybehla na mňa mama, hneď ako ma uvidela.

„Aj tebe dobré ráno, mami."

„Zober si jablko a ťahaj naspäť do postele. Ešte nikam nepôjdeš." vypadala nahnevane.

„Chcem ísť do školy."

„Nepôjdeš do školy. Nie si vyliečený. To, že si doma neznamená, že si vporiadku." mračila sa.

„Mami, keby to bolo vážne, neposlali by ma domov. A keď ti to tak veľmi vadí, tak sa tam pôjdem aspoň ukázať riaditeľovi, že mi je lepšie." pousmial som sa a vtísol jej bozk na líce. Mám vyhraté. Miluje keď ju pobozkám na líce. Vtedy mi prejde všetko. Mama sa pousmiala a zároveň zamračila, pretože vie, že tento trik na ňu používam už dlho.

„Tak fajn, zaveziem ťa."

„Ľúbim ťa, mami!" vyčaril som na ňu úsmev od ucha k uchu a začal som sa chystať.

Svoje oblečenie som nikdy nejak neriešil. Možno to bolo kvôli tomu, že môj šatník neobsahoval okrem čiernej farby nič iné. Ani len jedny jediné ponožky som nemal inej farby. Cítim sa v nej nenápadne a prosto. Nepútam pozornosť a som za to rád. Ani o svoje vlasy sa nestarám tak, ako niektorí. Stačí jedno prehrabnutie rukou, kapucňa na hlavu a môžem ísť.

„Félix!" kričala na mňa mama, aby som si pohol.

Vybehol som von, pred dom a nastúpil do auta. Mama zaparkovala pred školou. Vonku som videl všetky tie známe tváre, pokým mi zrak nezastal na jednej osobe, ktorej oči ma prepichovali od vtedy, čo som vystúpil z auta. Lucas Smith. V jednej ruke žmolil cigaretu a v druhej držal skateboard. Odvrátil som zrak a ďalej mu nevenoval pozornosť.

Kráčal som po chodbe smerom k riaditeľni. Dvere mi otvorila riaditeľova asistentka Iris. Je to malá a milá žienka po štyridsiatke.

„Dobrý deň, riaditeľ o chvíľku príde. Nech sa páči, posaďte sa." usmievala sa na mňa a ukazovala na malú pohovku v riaditeľni.

„Iris, to by si neverila, aké prekvapujúce nápady má rada školy ohľadom tých fajčiarskych priestorov pre študentov..." počul som riaditeľa za dverami.

„Pán Carter, vrátili ste sa." prekvapene na mňa hľadel, no o chvíľu mi podával ruku s úsmevom.

„Dobrý deň! Áno, už mi je lepšie. Chcel som vám prist oznámiť, že od budúceho týždňa nastúpim späť do školy." mykol som kútikom podavajuc mu ruku.

„To som veľmi rád, dáš si čaj? Alebo kávu?" s nadšením som sa spýtal.

„Kávu, poprosím."

Mať dobré, priam priateľské vzťahy s riaditeľom tvojej školy nie je vôbec na zahodenie. Je to veľmi milý a nápomocný chlap. Sedel som v jeho kancelárii asi dve hodiny. Neskôr som musel odísť, aj kvôli mame, aj kvôli sebe. A vlastne aj kvôli Victorii. Nechcel som ju stretnúť. Naposledy ma bola pozrieť asi pred týždňom, pretože odcestovala strýkovi do Kanady. Včera sa vrátila domov, no od jej poslednej návštevy som s ňou ani raz nehovoril.