Pod Mostom

29

Victoria

„Hah. No konečne." škerila sa na mňa Zoe po tom, ako som jej všetko vyrozprávala.

„Aké konečne? Veď ja ani neviem či ho naozaj ľúbim." zúfalo som sklonila hlavu k zemi.
„Čo ak som to urobila len z ľútosti?" povzdychla som si.

„Nespravila si to z ľútosti. Ľúbiš ho. Pretože ak by si ho neľúbila, nedovolila by si mu ťa pobozkať." žmurkla na mňa a potľapkala ma po ramene.

Zabuchla som dvere skrinky a so Zoe sme sa votreli medzi všetky decká na chodbe. V tom obrovskom dave ľudí som zazrela Félixovu vytŕčajúcu hlavu. Keď sa nám stretli pohľady, usmial sa. Inak ako inokedy. Usmial sa tak úprimne. Taký úsmev som na ňom nikdy nevidela. Bol celkom zlatý. Tmavé vlasy mu padali do očí. Mal ich naozaj všade. Nikdy si ich neupravuje, iba prehrabne rukou. Ten smutný výraz tváre zmizol, začo som bola naozaj rada.

„Vyzeráš vtipne, keď naňho kukáš ako na Boha." poznamenala Zoe a drgla do mňa.

"Prestaň! Nepozerám naňho." mračila som sa.

„Že nie? A na koho potom pozeráš?" smiala sa.

Naozaj som nevedela ako sa mám vymotať z tejto situácie. Jej otázka ma celkom dostala, preto som v rýchlosti odpovedala. „Na nikoho." a mračila som sa ďalej.

„Ja vás asi nechám osamote." povedala Zoe a žmurkla na mňa. Nechápala som prečo tak rýchlo zdrhla, pokým ma niekto zozadu nechytil za lakeť.

„Ahoj!" chytil sa za zátylok.

„Ahoj." zahanbene som pozerala na svoje tenisky.

„Ja som ťa iba chcel..." jeho koktanie prerušil zvuk zvončeka, ktorý oznamoval začiatok hodiny.

„Na obede mi to odpovieš, dobre Félix?" ani som nečakala na jeho odpoveď a zutekala som do svojej triedy, kde na mňa čakala Zoe. Félix je síce môj spolužiak, no teraz som mala to šťastie, že sme spolu nemali hodinu.

Po zdĺhavo nudnom vyučovaní ma čakal obed. Klasická zemiaková kaša tvrdá, ako betón spolu s niečim, čo sa tvárilo ako mäso. Sadla som si k poslednému stolu v rohu jedálne. Kedysi som sedávala s ľuďmi ako sú sestry Emma a Vanessa Mackienziové, Max Springs, Zack Peterson, Maya Mischelová alebo Sam Taylor s Lucasom Smithom, s ktorými sa ešte dá prehodiť pár slov. Aj ja som bola ako oni. Obľúbená a totálna mrcha. Všetko sa zmenilo, keď Justin zomrel. Vtedy ma odkopli a ja som si veľa vecí uvedomila. Potom som stretla úžasnú Zoe Parkerovú, ktorá ma postavila na nohy a stále tu je so mnou.

„Môžem si prisadnúť?" vytrhol ma z premýšľania Félix, ktorý stál predo mnou s červenou táckou v rukách.

Kývla som hlavou a sklonila zrak. Félix si sadol oproti mne a začal sa vidličkou hrabať v tanieri.

„Myslel som si, že by sme spolu mohli niekam zájsť." prerušil to trápne ticho.

Jedálňou sa ozval hluk a piskot dievčat.
Rozhliadla som sa, pokým mi oči nezastali na Lucasovi, po ktorom sa vešala jedna z tých dvoch sestier. Neviem či to bola Emma alebo Vanessa. Sú to úplne identické dvojičky, nikto ich nerozozná. Vtedy som pochopila, že Lucas Smith je naozaj iba obyčajný hajzel. Zoe mala pravdu. Tak ako vždy.

„Mohli." usmiala som sa na Félixa, ktorému v očiach žiarili maličké iskričky.

„Usmej sa!" skríkol na mňa, zatiaľ čo sa už pozeral cez svoj čierny polaroid. Usmiala som sa, no aj tak som si rukou zakryla pol tváre. Polaroid vytlačil maličkú fotku a Félix ju hneď schoval do ruksaku.

„Nič na ňu nenapíšeš?" zdvihla som obočie.

„Napíšem, ale neskôr." usmial sa, „večer o ôsmej ťa vydzvihnem, zatiaľ ahoj!" zobral tácku, odpratal ju do regála a odišiel.