Pod Mostom

31

Félix

Vždy som sa s Victoriou cítil dobre. Nechcel som, aby nás niekto vyrušil, a zároveň som nechcel, aby sa cítila trápne. Zastavil som auto pred jedným podnikom. Chodievam sem často a viem, že sem nechodí veľa ľudí. Vystúpil som z auta s cigaretou v ústach a otvoril dvere aj Victorii, ktorá zo mňa nespustila oči.

„Dáš mi jednu, prosím?" spýtala sa naozaj sladkým hlasom.

Chvíľu som na ňu nechápavo civel, ale veď prečo nie? Vybral som krabičku z vrecka a ponúkol ju. Vzala si cigaretu a zápalila ju. Po prvom vdychu začala kašlať , tak som jej tú cigaretu zobral z rúk a hodil na zem.

„Vieš, že to škodí zdraviu?" spýtala sa ma.

„Tak prečo si si práve jednu zápalila?" tiež som sa spýtal.

„Prečo fajčíš?" neodpovedala, no pýtala sa ďalej.
„Veď sa pomaly zabíjaš." pokračovala.

„Možno práve preto." usmial som sa najlepšie ako som mohol, odhodil ohorok z cigarety a spolu s mračiacou sa Victoriou vstúpil do podniku.

Bol to milkshake bar v retro štýle. Veľmi sa mi páčila tamojšia atmosféra. Usadili sme sa oproti sebe do malého boxu. Victoria si začala prezerať lístok, zatiaľ čo ja som presne vedel, čo si objednám. O chvíľu prišiel mladý čašník. S obrovskou energiou sa nás spýtal na našu objednávku. Pozrel som na Victoriu, čím som jej dal najavo, aby si objednala prvá. Vypýtala si čokoládový milkshake, zatiaľ čo ja som si objednal minerálku. Victoria sa na mňa pozerala naštvaným pohľadom, až pokým sme na stole nemali našu objednávku.

„Chodíš sem často?" spýtala sa ma.

„Áno."

„Prečo si si nedal milkshake?"

„Nikdy som si tu nedal milkshake." zasmial som sa.

„Čože? Prečo?" krčila obočie.

„Nemám rád milkshaky." zasmial som sa, pretože som vedel, že na mňa o chvíľu spustí lavínu otázok.

„Tak prečo sem chodíš? Prečo nejdeš niekam inam? Kde majú to, čo máš rád?" nechápala.

„Nechcem chodievať nikam inam. Páči sa mi tu. A majú tu to, čo mám rád." neprestal som sa usmievať.

Možno je divné, že sem chodím, keď nemám rád milkshaky. Je tu pokoj a ticho. Skoro nikto sem nechodí, nakoľko poloha baru je mimo mesta. Dokázal by som tu sedieť celé dni sám. Vždy si sadnem do posledného boxu, odkiaľ mám výhľad na celý bar, objednám si minerálku a sledujem situáciu. Páčia sa mi plechové tabule, ktoré sú umiestnené na stenách. Na každej je nejaká retro edícia nápoja alebo nejakého iného produktu a zo stropu vysia dlhé nahé lustre. Pozdĺž celého baru je barový pult, za ktorým sedia čašníci a čakajú na zákazníkov, ktorí často nechodia. Jeden z nich sa so mnou chce zakaždým rozprávať. Možno preto, lebo sem stále chodím sám. Vlastne sa ma už ani nepýta, čo chcem. Vždy sám od seba prinesie minerálku a spýta sa pár otázok. Potom odíde a spoza baru ma pozoruje. Niekedy to je naozaj veľká zábava.

Stále som sledoval jej nechápavý výraz tváre. Bolo to celkom zábavné. Áno, bavil som sa. Zahľadene som sa díval, ako si namáča končeky vlasov do čokoládového milkshaeku. Bol som ticho a usmieval som sa. Stále jej vibroval telefón. Zakaždým sa naňho pozrela a následne ho odložila.

„Vieš, vtedy tá pusa..." začala tichým hlasom.

„Môžme sa o tom porozprávať, ale najprv si vytiahni tie vlasy z pohára." prerušil som ju, pretože som si myslel, že o chvíľu vybuchnem od smiechu.

„Félix Carter, neznášam ťa!" prehlásila a začala si utierať vlasy do servítka.

„To by som nepovedal." mykol som kútikom.
Na jej tváry som spozoroval pochybnosti. Viem, čo jej behalo hlavou...

„Poď so mnou." položil som peniaze na stôl a ponúkol jej svoju ruku. Dívala sa na mňa takým divným pohľadom. Mal som pocit, že som niečo pokazil.

Ruku prijala a spolu sme odišli z baru. Opäť som jej otvoril dvere a čakal, kým nastúpi do auta. Bez jediného slova sme odišli. Prepadol ma pocit viny a chcel som to napraviť. Zastavil som až na veľmi dôležitom mieste.

„Prečo tu stojíme?" spýtala sa neisto.

Chytil som ju za ruku, ktorou jemne mykla v tom momente.

„Viem, že si tu dlho nebola."

Strčil som si do úst cigaretu a vystúpil z auta. S Victoriou sme sa pomaly jeden vedľa druhého blížili k mostu. Chcel som jej tu povedať, čo všetko pre mňa toto dievča znamená. Celú tú cestu som sa na to odhodlával. Konečne sme stali na tom osudnom mieste. Chytil som ju za ruku a pritiahol k sebe. Cítil som, ako sa celá trasie.

„Victoria." potichu som povedal.

Jej oči sa stretli s tými mojimi a následne sa zaborila čelom do mojej hrude. Prstom som jej zdvihol bradu a pomaly sa k nej začal nakláňať. Chcel som ju pobozkať viac, ako hocikedy predtým. Srdce mi bilo ako o život. Tesne pred jej perami sa Victoria postavila na špičky a tým spojila naše pery. Prsty si preplietla s tými mojimi a celým telom sa o mňa oprela. Prepadol ma úžasný pocit. Kiež by táto chvíľa trvala večne.

„Nechaj ju napokoji!" zaznelo.
Obaja sme sa pozreli smerom, odkiaľ šiel krik. Stál tam on. Lucas Smith.