Pod Mostom

4

„Ahoj!"
Ozvalo sa spoza skrinky.

„Ahoj!"
Usmievala som sa na malú Zoe, ktorá držala v rukách učebnice.

„Čo máš teraz?"

„Dejepis, čo ty?"

„Matiku." pregúlila som očami.

Zoe sa zasmiala. Mala rada matematiku a dobre vedela, že ja ju neznášam. Vždy sa len chechtala, keď videla, aká mŕtva chodím z tých hodín.

Nakráčala som do učebne 209, kde som mala mať hodinu. Do začiatku hodiny zostávalo ešte pár minút, no profesorka, ktorá učí matiku tam vždy bola už päť minút v predstihu.

O chvíľu zazvonilo a profesorka sa postavila zo stoličky, aby mohla začať. Na tabuľu napísala dlhý príklad a začala listovať v zozname žiakov, aby mohla vyvolať niekoho, kto jej ho príde vypočítať. Bolo jej úplne jasné, že to nikto nebude vedieť, no ona si užívala tie chvíle, keď mohla napomínať svojich žiakov za chyby.

„Prepáčte, že meškám, no ešte sa tu dobre nevyznám."
Ozvalo sa hneď po tom, ako sa otvorili dvere.

Všetky oči v miestnosti pristáli na vysokom chlapcovi s čiernymi očami. Zase mal na tvári ten ironický úsmev. Prisahala by som, že sa inak ani usmievať nevie.

„Pán Carter? Zložte si veci na voľné miesto a príďte mi vypočítať príklad na tabuli." povedala profesorka nezaujato a ďalej pozerala do nejakých papierov.

Chlapec prikývol hlavou a rozhliadol sa po triede. Keď uvidel, že jediné voľné miesto je vedľa mňa, divno sa zatváril, no hneď začal kráčať ku mne. Opätovne som pregúlila očami a odsunula som sa najviac, ako som mohla.
Svoje veci si zložil na lavicu a odkráčal k tabuli. Nejakú chvíľu sa díval na ten príklad, no potom zobral kriedu a za posledné znamienko napísal štvorciferné číslo. Pozrel sa na profesorku, ktorá si ho začala na papieri prepočítavať.

„Správne." prekvapene skríkla a poslala ho sadnúť si.

Všetci v triede naňho prekvapene čumeli a niečo si medzi sebou šepkali. Môj zrak zostal na Lucasovi Smithovi. Hnedé vlasy mu padali do jeho modrých očí. Bol niečo ako triedny bad boy. Na tohto chlapca sa díval inak ako ostatní. Díval sa tak povýšenecky, sledoval každý jeho krok a neustále privieral oči. Vyzeralo to, ako keby ho chcel v momente zabiť.

Posadil sa vedľa mňa a zvyšok hodiny sa na mňa ani raz nepozrel, čo sa však o mne povedať nedá. Nespustila som z neho zrak. Pozorne som sledovala črty jeho sánky, cez krk až po jeho dlane. Jeho vlasy boli tak isto čierne, ako oči. Na jeho očiach bolo najzaujímavejšie práve to, že ste v nich nevideli nič. Vôbec nič. Boli také tmavé, že ani vlastný odraz v nich nebolo vidno. Bol to veľmi zaujímavý človek. Stále mi vŕtal v hlave jeho pokus o samovraždu. Ale čo keď sa nechcel zabiť? Veď predsa keby sa chce zabiť, tak by po mojom skríknutí len tak neodišiel. Aj tak by sa zabil. No čo tam potom robil?

Kto si chlapče? Že mi takto vŕtaš v hlave?

Ani som sa nenazdala, a už zvonilo. Zobrala som si všetky veci a čo najrýchlejšie vybehla z triedy. Po matike som mala ešte anglinu, španielčinu a geografiu. Na každej hodine bol ten chlapec so mnou, čo znamenalo, že je to môj nový neohlásený spolužiak.

Po dlhom dni ma čakal obed so Zoe, na ktorý som sa veľmi tešila. Rozhliadla som sa po celej jedálni a pohľadom som narazila na Lucasa. Díval sa na mňa a Zoe tak isto, ako na toho chlapca na matike. Privreté oči a prázdny pohľad. V rýchlosti som uhla pohľadom a ďalej sa venovala šalátu. Po chvíle sa jedálňou ozvalo tresknutie stoličky a všetkým študentom padol zrak na smer, kde sedel Lucas. To on treskol tou stoličkou a nahnevane odišiel z jedálne.

Bolo to čudné. Dokonca aj Zoe zamrzol pohľad, keď videla čo Lucas robí. Zoe s Lucasom boli priatelia. Poznajú sa už dlho, no nechodievajú spolu von a Zoe o ňom nikdy predo mnou nehovorila. Niekedy ich vidím, ako spolu rozprávajú a smejú sa, no nepýtam sa jej žiadne zbytočné otázky ohľadne ich dvoch.

Po obede som si išla do skrinky zaniesť nepotrebné veci. Chodby boli prázdne a v škole už nebol nikto okrem upratovačiek a školníka. Takže som tu bola v podstate sama, teda aspoň som si to myslela. Zatvorila som skrinku a počula krik, ktorý sa ozýval z vedľajšej chodby.

„Ty bastard! Zasraný bifloš! Čo si o sebe myslíš?" započula som ten známy hlas.

Srdce mi bilo ako o život. Cítila som strach, no zároveň ma niečo nútilo zasiahnúť. Nakukla som do vedľajšej chodby. Bol to Lucas. Vrážal päsťami do toho nového. Do toho chlapca z mosta. Vôbec nevypadal, že by ho to bolelo. Na tvári mal takú divnú grimasu, ktorá vypadala ako úsmev. Tá potreba ma prepadla znova. Potreba zachrániť ho.

„Lucas! Prestaň!" skríkla som, keď sa obaja pozreli mojim smerom.

Pri pohľade na mňa Lucasove oči zbledli a bez slova odišiel.
Ten chlapec tam len zostal stáť. Z úst sa mu liala krv a pod jeho okom bol vidieť náznak modriny. Prišla som k nemu bližšie a natiahla ruky k jeho tvári. Vzápätí sa odtiahol a začal kráčať preč.

„Ani teraz mi nepoďakuješ?" premohol ma ten istý pocit ako na tom moste.

Otočil hlavou stále kráčajúc k východu. Pozrel na mňa, no tentokrát to bolo iné. Necítila som žiadnu iróniu. Necítila som nič.

Ako je možné, že sa oň tak zaujímam, aj keď viem, že o môj záujem nestojí?