Pod Mostom

11

Victoria

Neustále som myslela na jeho tmavé oči. Nechapem to. Stačí jeden jeho pohľad na to, aby som vedela, ako veľmi mi na ňom záleží.
Možno aj jemu na mne záleží. Prečo by sa inak vracal? Alebo si len veľmi domýšľam...

„Tak večer ťa vyzdvihnem, fajn?"
„Victoria?" začujem lusknutie prstov.

„Áno. A čo?" konečne sa zorientujem nad situáciou.

„Vôbec ma nepočúvaš." rozčuľovala sa Zoe.

„Ja viem, prepáč. Čo si hovorila?"

„Dnes večer." rázne povedala.

„Čo je dnes večer?"

„Tá párty u Sama predsa." pregúlila očami.

„Áno, tá párty. Neviem či tam chcem ísť." zamračila som sa.

Veľmi dobre som vedela, prečo tam nechcem ísť. Justin zomrel na ceste z minuloročnej Samovej párty. Usporiadava ich každý rok. Nechcem tam ísť a zbytočne vyvolávať ďalšie nešťastné spomienky.

„Samozrejme, že tam chceš ísť. Každý tam chce ísť. A pre mňa za mňa tam zober aj toho svojho amanta." pri jej poslednom slove sa ironicky usmiala.

„Koho? Myslíš Félixa?" pobavene som sa zasmiala.

Zoe kývla hlavou, no netvárila sa nadšene. Jej výraz tváre vypadla skôr nezaujato a nahnevane.

„Ešte som poriadne nevytriezvela zo včerajšej opice. Hádam nechceš, aby som znova pila?"

„To už je tvoj problém. Pôjdeš tam so mnou!" žmurkla na mňa a obe sme sa zasmiali.

„Musím sa ťa to spýtať znova. Čo máš s tým Félixom?" čudne sa mračila.

„Sme kamaráti."

„V škole o ňom nehovoria priam najlepšie. Je to čudák. Ja na tvojom mieste by som sa s ním nezapodievala."

„Félix je úžasný človek. Hoci ho nepoznám veľmi dlho, viem to." rázne som povedala na znak, že sa o tom už nechcem rozprávať.

Zoe nič nepovedala. Pochopila, že nemá zmysel sa so mnou hádať, tak sa k tej téme už viac nevracala.

„Tak večer!" poslednýkrát na mňa Zoe zakývala a odišla preč.

Zostala som sama doma sedieť na posteli v izbe. Dívala som sa cez okno na prázdnu zasneženú ulicu. Čoskoro skončí zima a príde jar. Obdobie, ktoré nenavidím. Všetko začne kvitnúť a preberať sa zo zimného spánku a vtedy je môj nos ako vodný svet. Mám takú silnú alergiu, že kvôli vlastnej bezpečnosti nechodím von, ani neotváram okná.

„Zlatíčko, čo keby si si niekam vyšla?" o chvíľu stála mama vo dverách.

„Hmm?"

„No vieš. Si celé dni zavretá doma, mala by si niekam ísť sa zabaviť a odreagovať." usmievala sa.

„Zoe ma dnes pozvala na párty. Ale nechcem tam ísť."

„Prečo nie?" zdvihla obočie.

„Je to párty u Sama Taylora. Ako minulý rok." zaborila som bradu do kolien.

„Raz sa cez to budeš musieť preniesť. Čím skôr, tým lepšie. Chápem, že to je pre teba ťažké, no takto si priťahuješ iba samé problémy. Choď na tú párty! Zlatko, bojíme sa o teba. Musíš začať znova žiť!" podišla ku mne a prstami ma pohladila po krku.

Moja hlava bola stále zaborená v kolenách, takže celý čas som mamu nevidela.
Keď som hlavu zdvihla, mama vo dverách už nebola. Má pravdu. Musím sa cez to preniesť. Keď nie teraz, tak už nikdy.

„Tak večer ma vyzdvihni." napísala som Zoe.

„O pol ôsmej som tam." o chvíľu mi zavibroval telefón.

Pozriem na hodiny. Pol ôsmej bude o necelú hodinu. V rýchlosti som si na tvár naniesla makeup a namaľovala oči. Nemaľujem sa často. Niekedy to bolo úplne inak, no teraz pre mňa makeup už nie je taký dôležitý. Svoje vlasy som jemne natočila a neustále myslela na to, že sa musím pohnúť ďalej.

O chvíľu už mala byť pri dverách Zoe.