Pod Mostom

23

Félix

Niekedy vôbec nerozmýšľam, keď chodím do všetkých tých barov. Nechodím sa tam zabávať. Chodím tam, aby som sa ponaučil. Vždy si objednám colu a sledujem všetkých tých úbohých ľudí na parkete. Sú spotení a opití a maximálne nechutní. Tentokrát som na opačnej strane uvidel ju. Victoriu. Nejaký chlap ju obchytkaval na parkete. Nezmohol som sa na to ďalej dívať. Zakročil som a jednu mu vrazil. Ten chudák bol natoľko opitý, že sa ani nestihol zorientovať. Victoriu som zdrapil za ruku a odvliekol ju ku mne domov.

A teraz tu pri mne sladko spí. Jej vlasy sú doslova všade. Sledujem, ako sa jej pomaly zdvíha hrudník pri každom nádychu. Ani neviem prečo ma to tak fascinuje. Teraz už iba čakám kedy sa zobudí.

Victoria

Bolesť hlavy, na ktorú som sa zobudila, bolo to posledné čo ma teraz trápilo. Na to, koľko som toho vypila, si všetko celkom dobre pamätám. Otočila som sa, no Félix nikde. Položila som hlavu na vankúš a zatvorila oči.

Toto musí byť len zlý sen. Prečo som ja sprostá nešla domov? Prečo som tu zostala? Prečo som...

„Dobré ráno!" otrávene povedal, keď som ho uvidela stáť medzi dverami.

„Na!" podal mi do rúk tabletku na bolesť hlavy a pohár vody.

Mal na sebe čierne rifle a tričko, tak isto čiernej farby. Vlastne sa tomu vôbec nečudujem, v inej farbe som ho nikdy nevidela.

„Ď-Ďakujem." trasľavo som chytila pohár.
Prehltla som tabletku, zatiaľ čo sa na mňa celý ten čas díval.

„Prečo si ma odtiaľ uniesol?" spýtala som sa po chvíli.

„Uniesol?" zasmial sa. „Skôr zachránil."

„Zvládla by som to aj sama." odvrkla som.

„Iní by skôr povedali ďakujem."

„Zvládla by som to aj sama." zopakovala som.

„Fajn! Tak nabudúce si dávaj väčší pozor." žmurkol na mňa. „Ja tam pre teba už nebudem." zvyšoval hlas.

Opäť tá veta. Nabudúce si dávaj väčší pozor. Naše prvé stretnutie. Tá veta ma bude sprevádzať do konca môjho života. Jeho slová sa ma dotkli. Chcem aby tu bol pre mňa. Chcem ho pri sebe. Zostala som ticho sedieť na posteli a do očí sa mi hrnuli slzy.

„Chcel som ťa len ochrániť."

„Nepotrebujem tvoju ochranu." povedala som uplakaným hlasom. Cez slzy som poriadne nič nevidela. Rozbehla som sa von z Félixovho domu a s plačom som utekala preč.

Zoe!

Ako som mohla zabudnúť na Zoe. Vytiahla som mobil, ktorý mi ukazoval šesť esemesiek.

0:36: Vick, kde si?
0:45: Nemôžem ťa nájsť, kde si?
1:06: Victoria, okamžite mi odpíš!
1:18: Hľadám ťa tu po celom bare. Si tu vôbec?
1:58: Prosím daj mi vedieť, že sa ti nič nestalo.

Všetky boli od Zoe. Odišla som z baru a ani som jej nedala vedieť. Hneď som jej písala späť.

11:37: Zoe, prepáč mi to. Nemáš sa čoho báť, som vporiadku. Stretla som tam Félixa a odviezol ma k sebe domov. Dúfam, že aj ty si vporiadku.

Zrazu pri mne zastavilo čierne auto. V rýchlosti som si utrela slzy. Stiahlo sa okienko na aute a v momente sa do mňa zabodli Lucasove modré oči.