Pod Mostom

28

Victoria

S Lucasom sme sa dali dokopy. Neoficiálne. Povedali sme si, že to chce skúšobne obdobie. Je milý, pozorný a galantný. Zoe s týmto faktom vôbec nie je stotožnená. Od vtedy, čo som jej to oznámila sme sa nerozprávali. Trápi ma to, no ona mi nemôže stať v ceste. Nemôže rozhodovať o tom, koho mám a koho nemám milovať. A ja som presvedčená o tom, že Lucasa naozaj milujem. Alebo už ani nie?

Trápi ma Félix. Keď som ho uvidela v tú noc na moste, vyzeral, akoby ho to zranilo. Ono to ani nebolo presne tak, ako to vypadalo. Lucas tam za mnou tiež prišiel chvíľku pred Félixom. A to len preto, aby mi vrátil kľúče, ktoré som si zabudla v parku, kde sme boli spolu. O tom mieste na moste by som sa nezdôverila len tak niekomu. Vlastne... Pravdu povediac, keď som vtedy uvidela Félixa, nebolo mi všetko jedno. Cítila som sa ponižujúco. Nechcela som, aby vedel o Lucasovi. Nie teraz, keď spolu ešte nechodíme. Veď ja s ním asi ani nechcem byť.
Félix Carter. Čo to so mnou robíš?

Zobrala som do rúk telefón a vytočila Samove číslo. Musím to urobiť!

„Ahoj Sam! Nevieš kde je Félix?"

„Vicky, netuším. Asi týždeň som ho nevidel. Možno je niekde na dovolenke s nejakou jebačkou." zasmial sa.

„Veľmi vtipné, Sam! Prosím ťa, pošli mi jeho číslo. Budem končiť, maj sa!" zrušila som a čakala sa esemesku.

Po chvíli mi prišlo Félixove číslo a ja som mu neváhala napísať.

16:38: Ahoj, Félix! Ja len, že či si vpohode. Naposledy, keď som ťa videla, si vyzeral byť dosť rozrušený. Prosím, daj mi vedieť či si vporiadku. -Vick.

Nič. Žiadna odpoveď. Prešli dve hodiny, no stále mi neodpísal. Hovor nezdvíha, telefón má vypnutý. Začala som sa oňho báť. Rozhodla som sa, že pôjdem za ním. Snažila som sa rozspamätať na cestu k jeho domu. Podarilo sa mi to, no je to celkom ďaleko. Zavolala som si taxík a navigovala taxikára až k Félixovmu domu.

Stála som pred domom so zastretými závesmi. Ani jedno okno nebolo otvorené, no pred domom stálo Félixove čierne auto. Zaklopala som na veľké dvere a čakala ma odpoveď, no nikto neotváral. Priložila som ucho k dverám a počúvala, či tam naozaj nie je.

„Félix, otvor!" klopala som znova.

„Otvor tie prekliate dvere!" strácala som trpezlivosť.

„Viem, že si tam. Počujem tvoje kroky a navyše tu stojí tvoje auto. Otvor!" búchala som päsťami do dverí.

„Félix, no ták!"

Zrazu som počula zvuk zámky a dvere sa pomaly pootvorili. Cez malú škáru som uviedla jeho tmavé oči. Boli iné. Boli smutné. Veľmi smutné.

„Prosím!" zúfalo som povedala a on otvoril dvere a pustil ma.

Mal strapaté vlasy. Rozlietané na každú stranu. Na sebe mal čierne vyťahané tričko s dlhým rukávom a čierne tepláky. Mal bledú tvár. A opäť ten ironický výraz. Sledovala som ho, ako si sadol na pohovku a čakal. Čakal čo urobím, čo poviem, ako zareagujem. Sadla som si vedľa neho a dotkla sa jeho ruky, ktorú následne odtiahol.

„Prepáč mi to." zašepkala som.

Pozrel na mňa, no nič nepovedal.

„Prepáč mi to všetko. To, ako som sa k tebe správala, keď si ma zachránil z toho baru. To, ako som sa správala na Samovej párty. Prepáč mi! Nezaslúžil si si to." jedna slza sa mi pomaly kotúľala po líci.

Znova na mňa pozrel. Uvidel tú slzu a zotrel mi ju svojim prstom.

„A Lucas..." nedokončila som, pretože keď som vyslovila jeho meno, Félix sa postavil a bez slova odkráčal do druhej izby. Utekala som za ním so slzami v očiach. Sedel na posteli vo svojej izbe. Tú izbu by som vždy spoznala.

„Félix, ja..."

„Nič nehovor!" prehovoril chrapľavým hlasom.
„Prečo on?" potichu sa spýtal.

„On nie je..." znova ma prerušil.

„Prečo on?" nahnevane skríkol a rozhodil rukami do vzduchu.

Rukáv na ľavej ruke sa mu vyhrnul a ja som uvidela nekonečne veľa jaziev na jeho zápästí. Zhrozila som sa. Aj to je spôsob pokusu o samovraždu. Ďalší, ktorý ma chce opustiť. Po lícach mi začali nekontrolovateľne tiecť slzy. Rýchlo si stiahol rukáv, postavil sa a chcel odísť, no zastavila som ho.

„Milujem ťa, Félix!" vyhŕkla som a on zostal stáť ako obarený.

Pomaly sa ku mne otočil a díval sa na mňa pohľadom, z ktorého som nevedela nič vyčítať.

„Sú to len hlúpe slová, ktorým sama neveríš." výsmešne povzdychol.

„Milujem ťa, Félix Carter. Nadovšetko ťa milujem!"

Priblížil sa ku mne, zohol hlavu a oprel svoje čelo o to moje. Zaprel sa do mňa svojimi čiernymi očami, v ktorých sa ligotali slzy.  Nedalo sa do nich nedívať. Jeho vlasy ma štegolili na tvári a jeho hlasný dych prebil všetky zvuky v miestnosti. Po malej chvíli, bez jediného slova, priložil svoje mäkké pery na tie moje. Jednu ruku mi omotal okolo pásu a druhou ma chytil za zátylok. Cítila som niečo, čo som nikdy predtým necítila. Môj tep sa zrýchlil a tvár sčervenala. Neviem či robím správnu vec, rozhodne sa mi páči.