Pod Mostom

16

Victoria

Otvorila som oči. Chvíľu mi trvalo než som si uvedomila, že stále čakám v čakárni na návštevné hodiny. Hoci som zaspala v sede, zobudila som sa rozvalená cez dve stoličky. Pretrela som si opuchnuté oči a nohy zvesila na zem.

„Ehm!" započula som odkašlanie.

Pozrela som do rohu miestnosti. Sedela tam žena. Tá žena, ktorá sa ráno rozprávala s riaditeľom. Félixova mama. V rýchlosti som vyskočila zo stoličky a opäť si sadla. Félixova mama ma neustále sledovala. Vôbec zo mňa nespustila oči.

„Ty si Victoria?" spýtala na neisto.

„Áno."
Ďalej mi už nič viac nepovedala. Félix jej o mne musel rozprávať, keď poznala moje meno.

„Môžte sa ísť pozrieť na syna." usmievala sa sestrička, ktorá sa zrazu objavila vo dverách čakárne.

V momente som sa postavila a rozutekala sa k Félixovej izbe. Hneď za mnou kráčala jeho mama, ktorá svoju ruku položila na moje rameno.

„Daj mi päť minút, zlatíčko." povedala a zatvorila za sebou dvere.

Ak by to bol hoci kto iný, nedovolila by som to. Ale je to jeho mama. Musí ho vidieť prvá. Dlho sa aj tak nezdržala. O pár minút vyšla z izby so slzami stečenými po lícach. Usmiala sa na mňa a odkráčala preč. Bol to naozaj úprimný úsmev. Podobný, ako ten Félixov.

Pomaly som stláčala kľúčku na dverách, s miernym strachom som vošla dnu a usadila sa na stoličku pri posteli, na ktorej Félix ležal.
Bol krásny. Bol ako večerná obloha. Jeho ruky
boli chladné, no na jeho tvári bolo ešte stále vidieť to svetlo zapadajúceho slnka. Oči mal zatvorené, no keby ich otvorí, bolo by v nich vidno milióny žiarivých hviezd. Pery mal tmavé a popraskané a vlasy strapaté, no aj tak bol stále krásny.

Hlavou mi prebehli všetky naše stretnutia a rozhovory. Dokonca aj ten posledný, za ktorý sa nenavidím. Chytila som ho za ruku a snažila sa udržať slzy.

„Prepáč mi to všetko. Ja som ti nechcela ublížiť. Ja... ja..." ďalej som sa už nezmohla na žiadne slová.

Sedela som na stoličke držiac Félixovu ruku a plakala som. Nenavidím sa za všetko, čo som mu spôsobila. Zranila som ho. Najprv som stratila Justina, a teraz strácam Félixa. Opäť mojou vinou.

„Zobuď sa Félix, prosím." znova som šepla a vtísla mu jemný bozk na líce.
Postavila som sa stále držiac jeho ruku a pomaly som kráčala k dverám, až kym sa naše ruky úplne nerozdelili.

Doma som sa zamkla vo svojej izbe a schulila sa do klbka na posteli. Srdce mi zvieralo a z očí mi tiekli slzy, cez ktoré som nič nevidela. Cítila som sa taká bezmocná. Chcela som mu len pomôcť, a nakoniec som mu len viac ublížila. Nenavidím sa za to.