Pod Mostom

25

Félix

„Nazdar bro, ako ide život?" pozdravil ma Sam.

So Samom Taylorom sme sa zoznámili na jeho párty. Na tej, kde bola aj Victoria. Je to strašný sukničkár. Zbalí každú, ktorá sa naňho pozrie. Baby naňho letia ako na nové topánky. Ale je to celkom fajn chalan.

„Čau!" buchol som ho päsťou do ramena.

„Počuj Felo, čo máš s tou Scottovou?" zasmial sa. Jeho otázka ma celkom dosť zarazila.

„Vlastne, nič. Prečo sa pýtaš?"

„To som rád. Vraj mali s Lucasom Smithom rande." pregúlil očami.

„Kedy?" zaťal som päste.

„Neviem, asi týždeň dozadu." pokrčil ramenami.

Od hnevu ma išlo rozdrapiť. Navreli mi žili na rukách a mal som chuť zabiť toho hajzla. Hnev, ktorý vo mne vrel, stále stúpal a stúpal.

Možno to je iba strach. Bojíš sa, že o ňu prídeš.

Možno. Ale ja ju nepotrebujem. Je to len obyčajné smutné dievča. Môže si robiť čo chce. Ja s ňou predsa nemám nič spoločné.

Okrem nezabudnuteľných spomienok.

Moje svedomie, ktoré sa neustále ozývalo, ma začalo poriadne srať.

„Kámo, si okej? Vypadáš, že ťa to trocha rozhodilo." trepal Sam s mojim ramenom.

„Prečo by malo? Som vpohode." falošne som sa usmial.

„Okej, musím ísť. Maj sa Felo." buchli sme si päsťou a Sam odkráčal niekam o pár ulíc ďalej.

Čo budeš teraz robiť? Potrebuješ ju!

Opäť ten hlas v mojom vnútri. Ľahol som si na posteľ a premýšľal. To dievča má svoj vlastný život. Ja doň očividne nepatrím.

Miluješ ju!

Nemilujem ju! Ona je... je úplne iná ako ja. Zaslúži si šťastný život s niekým iným. Sadol som si na okno a zapálil si cigaretu. Blesky a hlasný hrom ma fascinovali. Zvuk dažďa bol môj obľúbený. Vždy keď prichádza búrka, sadnem si na okno a nechávam vietor udierať do môjho tela. Neopísateľný pocit. Podobný, ako keď som s ňou. Páčia sa mi jej blonďavé vlasy, keď sa do nich oprie vietor. Páčia sa mi jej hnedé oči, ktoré tak krásne plačú, keď sú smutné. Páčil sa mi jej úsmev, ktorý vyčarila na svojej tvári, keď sedela pri mne v nemocnici. Páči sa mi na každej jednej fotke, ktorú som s ňou vyfotil. Musel som sa usmiať. Mokré vlasy od dažďa mi padali k nosu. Kvapky mi stekali po celom tele. Moje slzy, ktoré sa mi kotúlali po lícach sa medzi dažďovým kvapkami na mojej tvári úplne stratili. Cigareta, ktorú som žmolil medzi prstami sa úplne premočila. Odhodil som ju a zoskočil z okna. Začal som hľadať svoj polaroid. Prehľadal som celú izbu, až som ho nakoniec našiel. Podišiel som k oknu a vyfotil búrku, ktorá už stihla na ulici napáchať pár škôd. Vzal som do rúk pero a na zadnú stranu fotky som napísal slovo Strach.

Možno sa naozaj bojím, že ju stratím.

Miluješ ju!

Áno, milujem.