Pod Mostom

18

Félix

Moje vedomie si vytvorilo vlastný obraz v tejto čierno-čiernej tme, ktorú som neustále videl.
Je to ako keď sa zobúdzate. Pomaly naberáte vedomie a zobúdzate sa do sveta. Pomaly opúšťate ríše snov, no oči otvárate ako posledné.

„Prečo veríme, že láska nás poskladá dokopy a spraví z nás úplných ľudí? Keď na konci nás nechá viac zranených ako predtým."

Spomenul som si na jeden citát, ktorý som raz čítal. Neviem prečo ma napadol práve tento. Možno som v takej situácii. Prežívam nejakú lásku? Cítil som vôbec niekedy pocit lásky? Cítil. Som schopný milovať, no nikdy som nemiloval. Bojím sa lásky. Moja mama bola moja detská láska. Veď poznáte to, každý malý chlapec rozpráva svojej mame, že si ju vezme za ženu. Aj ja som to svojej mame vraj rozprával. A keď sa s otcom rozviedli, sľúbil som jej, že ju nikdy neopustím. Otec bol veľmi nepríjemný človek. Keď prišiel do spoločnosti, ľudia, ktorí ho poznali, sa mu otáčali chrbtom. Svoju ženu bil. Brutálne ju bil. Aj svojho syna bil. Hlavne, keď sa postavil za svoju mamu. Všetko sa to stalo tak dávno. To všetko tak moc poznačilo moju mamu. Po tom všetkom mi ako malému chlapcovi povedala, že láska je silná a krásna, pokým nedovolíš tomu druhému, aby ti skrz ňu ubližoval.
Možno aj preto sa bojím zamilovať.

Okolo seba som počul rôzne hlasy. Mužské a ženské. No po chvíli stíchli. A znova som mal svoj kľud.

„Félix!"

Cítil som, ako sa moje telo chveje, keď som započul svoje meno. Ten hlas. Victoria. Moje prsty začali tŕpnuť, no hneď na to som s nimi dokázal pohnúť. Naberal som silu do celého tela a pomaly som opúšťal tmu, ktorú som neustále videl. Zbadal som ju. Sedela na stoličke vedľa mna a držala ma za ruku. Hľadela do zeme a po tvári jej stekali slzy. Chcel som ju osloviť, no nešlo to.

„Vi... Vick... Victoria." vyšiel zo mňa chrapľavý a tichý zvuk.

Vyzeralo to, ako keby ju zmrazilo. Pomaly zdvíhala hlavu a do očí sa jej hrnuli slzy. Mala na tvári divnú grimasu. Nevedel som či jej je smutno, alebo sa teší. Stále mlčala a mne to po chvíli prišlo veľmi čudné.

„Ahoj!" potichu som povedal a jemne sa usmial.

Vtedy jej stiekli slzy z očí a párkrát zavzlykala. Hlavu sklonila k mojej ruke, ktorú tak silno stískala.

„Félix." zdvihla hlavu a zadívala sa mi hlboko do očí.

„Bože, to ako vyzeráš?" zasmial som sa.

Bola naozaj krásna. Aj v tom obrovskom kabáte. Aj keď nebola namaľovaná a mala uplakané oči, stále bola krásna. Zabíjala ma pohľadom a naozaj bolestivo mi stlačila ruku.

„Robím si srandu." usmial som sa.

„Ako si môžeš teraz robiť srandu? Sedávam tu týždne, stískam ti ruku, každý večer sa za teba modlím a ty si robíš srandu?" jej hlas zvážnel. Znela naozaj nahnevane.

„Victoria, ukľudni sa." zadíval som sa jej do očí a snažil sa ju ukľudniť.

Jej slová ma potešili. Je to naozaj skvelé dievča. Aj keď niekedy otravné a je to strašná citlivka, no mám ju rád.

„Myslela si to vážne?" chytil som sa za zátylok.

„Čo?"

„Že si sa za mňa modlila? A bola si tu každý deň..."

„Pochybuješ snáď?" jej pohľad zvážnel.

„Ďakujem." usmial som sa po chvíli.

„Bála som sa o teba. Chýbal si mi." mykla kútikom.

„To som pre teba až taký dôležitý?" škeril som sa.

„S tebou sa nedá seriózne rozprávať." zamračila sa a začala kráčať k dverám.

„Nie, Victoria. Prepáč, poď späť." načiahol som ruku. Nechcel som, aby odišla.

„Čo sa ti vlastne stalo? Nikto mi o tebe nechcel nič povedať." zosmutnela.

„Havaroval som." chcel som sa vyhnúť tejto téme.

„Nemáš ani jednu modrinu. Ani jednu ranu." určite mi neverila.

„No vieš, airbag vystrelil včas a skoro vôbec som sa neudrel. Iba som dostal do kolaps." zahováral som ako sa dalo. Keď jej pravdu nikto nepovedal, tak na to musel mať vážny dôvod.

„Som rada, že si vporiadku." usmievala sa.

Vyzerala naozaj šťastne. Tento moment si navždy zapamätám. Vystrčil som hlavu, aby som zistil, či tu mám niekde svoje veci. Pod posteľou bola veľká kabela, v ktorej som sa začal hrabať. Vytiahol som odtiaľ svoj fotoaparát. Presne som vedel, čo urobím.

„Usmej sa!" priložil som fotoaparát k oku.

„Nie." vytrhla mi ho z rúk.
Posadila sa ku mne na posteľ a svoju tvár priblížila k tej mojej.

„Ty sa usmej!" povedala, otočila polaroid a snažila sa nás odfotiť.
Keď sa vytlačila fotka, v momente mi ju vložila do rúk.

„Nechceš ju vidieť?" zasmial som sa.

„Nie. Je mi jedno ako vyzerá, je to prvá fotografia, na ktorej sme spolu. A myslím si, že tento moment je naozaj dôležitý." usmievala sa.

„Tak v tom prípade ju otoč a napíš niečo na druhú stranu."

Victoria sa rozhliadla po izbe, aby našla pero. Jedno ležalo na stole na druhom konci izby. Zobrala ho a na druhú stranu napísala veľkými písmenami:

DÔLEŽITÝ MOMENT ❤️

Aj so srdiečkom. Neviem prečo, no nechcela mi ju ukázať. Hneď ju schovala do tej tašky.

„Ďakujem." usmial som sa.

„Prepáč mi to." jej oči zosmutneli.

„Čo?" nechápal som.

„Naposledy, keď som sa s tebou rozprávala, kričala som a poslala som ťa do čerta. Prepáč mi to." jej zrak sa stiahol na podlahu.

„Netráp sa." snažil som sa ju objať, no infúzia, ktorá viedla do mojej ruky mi to neumožnila.

„Félix, ja už budem musieť ísť."

„Utekaj! Rád som ťa videl." usmial som sa, aj keď som nechcel, aby odišla.