Pod Mostom

10

Victoria

Večer, keď už bol otec doma, som sa rozhodla, že pôjdem k mostu. Chcem sa porozprávať s Justinom. Možno by si niekto pomyslel, že nie som úplne v poriadku, no pomáha mi to. Otec samozrejme protestoval, no dobre vedel, že neposlúchnem a na ten most aj tak pôjdem.

Vtedy ma nič netrápilo. Kráčala som chladnými a hmlistými ulicami k mostu. Bola veľká tma, no nebála som sa. Práve naopak. Tešila som sa.
Na moste som prišla k miestu nehody a kľakla si na kolená. Bolo mi jedno, že mi môžu primrznúť k zemi, a že keď sa postavím, tak budú odreté a špinavé. Chcela som kľačať.
Preplietla som si prsty cez seba, zavrela oči a v duchu sa prihovárala Justinovi.

Ahoj Justin! Takže... je to už rok. Rok od toho, ako si nás všetkých opustil. Bol si skvelý brat, syn, priateľ. Skvelý chlapec. Všetkým nám veľmi chýbaš. Chcem ti povedať, že tú dieru v mojom srdci, ktorú si zanechal pomaly zapĺňa niekto, na kom mi záleží. Mám neustálu potrebu ho ochraňovať. Je mi s ním naozaj dobre a môžem povedať aj to, že ten chlapec má v sebe niečo, čo ma neuveriteľne priťahuje. Volá sa Félix. A je naozaj zvláštny, no tebe dosť podobný. Viem, že by si chcel, aby som za tebou prestala konečne smútiť. Chcel by si, aby som si užívala život a zbytočne sa netrápila. Vždy si chcel pre mňa len to najlepšie. A môžem povedať, že s Félixom sa cítim naozaj dobre. Páčil by sa ti. No on o tebe nevie nič iné okrem toho, že už nie si medzi nami. Možno sa časom dozvie aj viac. Ďalej ti chcem povedať to, čo ti opakujem vždy, keď sa k tebe prihováram. Navždy zostaneš v mojom srdci ako ten najlepší brat na svete. Veľmi mi chýbaš. Ľúbim ťa!

Félix

Victoria neprišla do školy ani v piatok. Nepísal som jej tak, ako mi poradila Zoe. Nechcem sa jej vtierať. Zmocňovali sa ma depresie, tak som musel vypadnúť von. Vyliezol som z postele, rýchlo sa obliekol a vliezol do auta. Premýšľal som nad miestom, kam pôjdem. Bolo to úplne zbytočne, pretože to miesto som vedel od momentu, kedy som vyliezol z postele.

Zaparkoval som a do úst si strčil cigaretu. Zapálil som ju a konečne som vdýchol ten sivý dym. Neustále som sa hral v ústach s piercingom a rukou si prehrabával vlasy, ktoré mi nechceli prestať padať do tváre. Mal som na sebe čiernu rifľovú bundu. Vôbec nebola teplá, takže ako náhle som vystúpil z auta, začal som sa triasť od zimy.

Chvíľu som kráčal a vtedy som ju zbadal. Victoriu. Kľačala na kolenách pri zábradlí a mala spojené ruky. Vypadalo to, ako keby sa modlila. Hneď ako som ju uvidel som pocítil radosť a rozbehol sa k nej. Čím som bol bližšie, tým viac ma tá radosť opúšťala. Neviem prečo, no keď už som stál pri nej, vôbec som nebol rád. Práve naopak. Znova som pochyboval o tom, či bol dobrý nápad sa vrátiť.

Otvorila oči a hľadela na mňa takým podivným pohľadom. Po chvíli to vypadalo ako keby si uvedomila, že stojím pri nej a obmotala svoje ruky okolo mojej hrudi. Bola taká maličká. Ledva mi siahala po hruď. Tiež som ju pevne stískol a hladkal po hlave.

„Prosím, už ma neopúšťaj!" povedala trasľavým hlasom.

Odtrhla sa odo mňa a až vtedy som jej poriadne uvidel do tvare. Slzy jej stekali po lícach a ja som ich rýchlo utieral, aby jej v takej zime nezmrzli.

„Hm." povzdychol som si. Možno som jej mal povedať niečo ako „neboj sa, už ťa nikdy neopustím," no nechcem jej sľubovať niečo, o čom viem, že to nemôžem splniť.

„To je všetko čo povieš? Hm?" mračila sa.

„Prepáč, ja... už ťa neopustím." vyhŕkol som. Predsa len som ju musel klamať. Nechcel som zbytočne otázky.

„Kde si bol? A prečo si odišiel?"

„Musel som odísť." povedal som bez citu.

„Ako to?"

„Musel som si v hlave vyjasniť pár vecí osamote." pozrel som do zeme.

„Čo sa stalo?"

„Nič sa nestalo. A aj keby sa stalo, nie je to tvoja vec." hrubo som povedal.
Možno som sa k nej nesprával práve najlepšie, no robil som to pre jej dobro.

„Félix?" roztrasene sa spýtala.

„Áno?"

„Chýbal si mi." všimol som si ako sa jej do očí nahrnuli slzy.

„Haha. Aj ty mne, maličká." jemne som sa zasmial a znova ju objal.

„Čo tu vlastne robíš?" spýtal som sa.

Očividne chvíľu váhala či mi povie pravdu, no po chvíli sa zmohla na pár slov.

„Prišla som sa sem porozprávať s Justinom."
Poobzerala som sa okolo seba, no nikoho som nevidel.

„Kto je Justin?"

„Môj brat."

Idiot.

Ako môžem byť taký hlúpy? Samozrejme, že je to jej brat. Načo by sem inak chodila?

„Prepáč." pozrel som do zeme.

„To je vpohode." falošné sa usmiala.

„Dúfam, že už ťa uvidím v škole." pozrela na mňa pohľadom, z ktorého sa dalo jasne vyčítať, že už ju nemám nikdy opustiť.

„Prídem." usmial som sa a naďalej ju sledoval.

„Tak v pondelok." rozžiarili sa jej oči a vtedy spravila niečo, čo by som nikdy nečakal.

Jej pery pristáli na mojom líci.

Ešte nikdy som necítil také teplo. Zahrialo ma pri srdci. Bol to neopísateľný pocit.

„Maj sa." usmieval som sa, aj keď som nechcel aby odišla, no už bolo neskoro.