Pod Mostom

38

Victoria

Félixove slová ma veľmi ranili. Po prvýkrát som sa naozaj v láske sklamala. Veľmi mi chýba. Milujem ho.

V slzách som kvočala pri zábradlí na moste. Hlavu som oprela do kolien a v duchu sa prihovárala Justinovi.

„Môžem si ťa odfotiť? A neboj sa, nie som žiadny úchyl."

Zdvihla som hlavu na známe slová a uvidela Félixa pozerajúceho do čierneho polaroidu.
Hneď som sa postavila a rozutekala sa k nemu. Vpadla som do jeho náručia a plakala ako o život. Jeho ruky ma stískali tak silno, že som sa na chvíľu naozaj cítila byť opäť šťastná.

„Milujem ťa, Victoria!" šepol mi do ucha.

„Milujem ťa, Félix!" povzdychla som si.

Jeho pery pristáli na mojich a ja som sa mu celá poddala. Boli sme naozaj ako Rómeo a Júlia. Konečne spolu, konečne šťastní. Moje srdce sa opäť naplnilo.

„Victoria!" zakryčal známy hlas.

Okamžite sme sa od seba odtrhli a obaja sa upriamili na Lucasa, ktorý utekal k nám.

„Hovoril som ti, že jej máš dať pokoj!" prišiel k Félixovi a vrazil mu päsťou do tváre.

Obaja sa začali biť. Sácáli do seba a vrážali si päsťami. Opäť som cítila tú bolesť ako naposledy. Srdce mi bilo ako o život. Vletela som medzi a Lucasova päsť omylom skončila na mojej tvári. Popri neskutočnej bolesti sa mi zahmlelo pred očami a spadla som na zem. Z nosa sa mi začala liať krv a celá hlava ma neskutočne bolela.

„Tak toto si prehnal!" vyhlásil Lucas, aj keď to nebola Félixova chyba.

Z celej sily oprel Félixa o zábradlie a vrazil mu takou silou, že sa Félixovi podlomili nohy, stratil vedomie, prekotil sa cez zábradlie a padol z mosta na zem.

„Feeeelix!" zakričala som z celého hrdla.

V tom momente, akoby zastavil sa čas. Srdce mi odrazu puklo. Bolesť mi zožierala celé telo. Slzy sa mi z oči valili ako vodopády. Nemohla som sa nadýchnuť. Mala som chuť vytrhať si všetky vlasy, všetky nechty a skočiť ihneď za ním. Neverila som tomu, čo sa práve stalo. S hrôzou som pozrela na Lucasa, ktorý zostal stáť na mieste ako obarený.

„Ty.. ty si ho... ty si ho zabil!" trasľavým a uplakaným hlasom som ledva vyslovila tú hrôzostrašnú vetu.

„Victoria... ja som ne..."

„Ty si ho zabil!" zarevala som a tak prerušila jeho slová.

Rozbehla som sa k zábradliu a pozrela na zem. Na jeho roztrieskané, krvavé telo. Ležalo tam. Tvárou dolu.

„Ty si ho naozaj zabil." zadychčane som sa otočila k Lucasovi.

Oprela som si zadok a zábradlie a upažila ruky. Myslela som iba na to jediné.

„Victoria, hádam to nechceš urobiť." trasľavým hlasom zakričal Lucas.

Pozrela som na zem, kde ležal rozbitý polaroid a vedľa neho moja fotka.

„Zbohom, Lucas!" vyšiel zo mňa naozaj hrôzostrašný hlas.

Odrazila som sa od zeme a pocítila krásu slobody. Brodila som sa vzduchom a cítila sa naozaj úžasne.

„Milujem ťa, Félix Carter!"
A zrazu som sa ocitla v nádhernom raji.