Pod Mostom

14

Victoria

„Pripravená?" chechtala sa Zoe.

„Na čo?" zdvihla som obočie.

„Na matiku."

„Čo má byť na matike?" kvapka potu mi zliezla po čele.

„Félix predsa."

„Jasné. Félix." povedala som nie moc nadšene.

„Už musím ísť, mám španielčinu. A nezabudni mu to všetko vysvetliť!" zakričala na mňa kráčajuc k schodisku.

So strachom som otvorila dvere učebne a sadla si na svoje miesto. Miesto vedľa mňa, ktoré patrilo Félixovi, bolo prázdne. Do začiatku hodiny sú ešte dve minúty, takže stále má čas. Dlho som však nečakala. O chvíľu stál vo dverách. Nevenoval mi ani jeden jediný pohľad. Začal kráčať k poslednému radu lavíc a sadol si na miesto, ktoré patrilo spolužiačke Chloé, ktorá je momentálne v nemocnici. Ranilo ma to.

Po hodine sa Félix rozbehol von z triedy ako prvý. Snažila som sa utekať za ním, no nedobehla som ho. Stratila som ho v dave študentov na chodbách. So sklonenou hlavou som zostala stať uprostred chodby. Nezostávalo mi nič iné, ako nájsť Zoe a ísť na obed.

„Tak?" netrpezlivo sa pýtala.

„Ani raz sa na mňa nepozrel. Dokonca si odo mňa odsadol." sklonila som hlavu.

„To vážne?" zvážnela.

Prikývla som.

„Nájdi ho a prihovor sa mu. Osamote."

Na ďalšiu hodinu neprišiel. Ani na ostatných hodinách nebol. Nikto ho nevidel odchádzať zo školy. Zmocňovala sa ma samota. A strach. Strácam ho. Presne tak isto, ako som stratila Justina.

Félix

Vždy, keď ju vidím, odohrá sa mi pred očami ten večer. Ten večer, kedy mi dala jasne najavo, že už o mňa nestojí. Všetko bude ako predtým. Nebudem sa vnucovať do jej života.
Ako keby sa nič nestalo. Snažil som sa usmiať aj cez tie všetky narastajúce pocity zlosti. Vyzeral som ako psychopat. Vtedy môj úsmev zmrzol a cítil som sa ako niekto úplne iný. Niekto horší ako som ja.

„Psychopat."

Zostal som so strachom stáť uprostred izby. Zamrzol som. Nevedel som sa pohnúť.

„Psychopat."

Znova ten hlas. Temný a chrapľavý hlas. Smial sa. Zabával sa na mne. Strhol som sa. Rukami som si chytil hlavu a schúlil sa na zem.

„Tik-tak, tik-tak..."
Vedel som na čo naráža.

„Nie! Už dosť! Stačí!" kričal som do prázdna.

Z očí mi tiekli slzy a z úst sliny. Zvíjal som sa na zemi a stále si niečo šomral. Sám neviem čo presne. Je to ten stav zúfalosti, keď neviete či je to všetko skutočné, alebo len ďalší výplod vašej fantázie. Bolo celkom zaujímavé, že v tomto momente bolo moje vnútorné ja úplne v poriadku, no moje vonkajšie ja sa triaslo na zemi. Alebo netriaslo? Videl som svoje telo. Ani sa nepohlo.