Pod Mostom

36

Félix

Sedím doma v okne a opäť zahladený na prichádzajúcu búrku. Najprv prišli iba jasné blesky, potom hlučný hrom a po nejakom čase začal padať hustý dážď. To je presne ako s láskou. Najprv vidíš tú krásu, potom počúvaš tie nezmysly a nakoniec cítiš len bolesť. Presne ako prichádzajúca búrka.

Myslel som si, že ma Victoria miluje, tak, ako ja ju. Ale keď mi dnes poobede Sam povedal, ako ju videl objímať sa na ulici so Smithom, zabolelo ma to. A to je presne ono. Najprv som videl jej úžasnú krásu, počúval tie prázdne slová o tom, ako ma miluje, a nakoniec... Skurvene moc to bolí!

Vybrala si jeho. Obyčajného chudáka. Ale vlastne ani sa jej nečudujem. Veď čo už by len robila so mnou? S čudákom? Som ešte väčší lúzer ako ten Lucas Smith. Nečudujem sa, že také dievča ako ona, si vybrala niekoho ako je on.
Ale ja ju milujem!

Oči sa mi zaplnili slzami a môj dych sa roztriasol. Vybral som si jednu cigaretu z vrecka a zapálil ju. Pľúca sa mi plnili tmavých dymom a ja som pocítil veľkú úľavu.

V tom okne som presedel celý deň s myšlienkami niekde na konci sveta. Púšťal som si hudbu tak nahlas, aby som zabudol na všetko, čo ma trápilo. Márne. Do postele som si ľahínal s potrebou znova si ublížiť.

Victoria

„Áno Zoe! Normálne som sa otočila a rýchlo odkráčala preč." zabuchla som dvere od skrinky.

„Ja tomu proste neverím. S Lucasom sme boli veľmi dobrí priatelia. Nikdy predtým nič takéto nestváral." Zoe bola naozaj zaskočená.

„Vidíš... ľudia sa menia." pregúlila som očami a povzdychla si.

„Hádam sa ho nebojíš?" buchla ma do ramena a zasmiala sa.

„Neviem Zoe. Nemôžem povedať, že by som sa ho po včerajšku nebála." môj zrak sa upriamil na podlahu.

„Jéj, ahoj Rómeo!" Zoe pozdravila Félixa, ktorý prechádzal okolo nás.

Potichu a bez slova prešiel okolo. Ani sa na nás nepozrel. Jeho zrak smeroval do davu ľudí na chodbe a ani len okom nepohol.

„Čo to malo znamenať?" spýtala sa zaskočená Zoe. Ani som sa jej neuráčila odpovedať a okamžite som vyštartovala za ním.

„Félix!" kričala som naňho, no ani sa neobzrel.

Predierala som sa pomedzi ľudí, až som ho konečne schmatla za putko na batohu. V tom akoby sa celá škola vyparila a zostali sme tam stáť iba my dvaja. Oproti sebe. Díval sa na mňa tým najprázdnejším pohľadom na svete. V tých nádherných čiernych očiach bola opäť len tma.

„Ahoj." pousmiala som sa, no po jeho nezáujme mi úsmev z tvare zmizol.

„Stalo sa niečo?" chytila som ho za ruku, no okamžite ju odtiahol.

Nechápavo som naňho hľadela. Odhrnul si vlasy z očí, pohŕdavo na mňa zazrel a mierne pokrčil obočie.

„Daj mi už pokoj, maličká!" povedal tým jeho ironickým tónom. Presne takým istým, akým na mňa prehovoril, keď som ho videla po prvýkrát.

Po jeho slovách mnou prešiel mráz. Do očí sa mi nahrnuli slzy a ja som sa ako prikovaná k zemi dívala, ako Félix odchádza preč. Nechápala som čo sa deje, no v tomto momente moje srdce puklo rovnako hlboko ako to jeho.