Pod Mostom

26

Félix

Čo som to za človeka, že mi ani tie najsilnejšie lieky nezaberajú? Možno ani nie som človek. Cítim sa len ako prázdna duša bez citu, ukrytá v hore ľudského mäsa a kostí.

„Félix!" luskol mi prstami pred očami pán Foster.

„Nezodpovedal si mi na otázku." zahľadel sa do papierov, ktoré držal v rukách.

„Prepáčte, aká bola otázka?"

„Od kedy mávaš depresie?" zopakoval otázku.
Zahľadel som sa na zem.

„Asi od dvanástich."

„Stalo sa ti vtedy niečo, čo by mohlo mať nejakú spojitosť s vtedajšími depresiami?"

„Zomrel mi kocúr." spomenul som si, ako veľmi som vtedy plakal.

„Fajn. Na sedeniach, ktoré sme mali minulý rok, si mi povedal, že nedokážeš nič cítiť. Teraz by sme mohli povedať, že spúšťačom toho všetkého bola smrť tvojho kocúra, keď si mal dvanásť. Ale stále mi niečo nejde do hlavy." pán Foster sa na mňa díval naozaj zmäteným pohľadom.

„Ako môžeš trpieť depresiami, ak nič necítiš? Veď to je predsa nemožné." zamračil sa.

Jeho otázka bola viac mätúca, ako jeho pohľad. Ako to mám vedieť? On je predsa psychiater, nie ja.

„Čo ťa za ten rok zmenilo?"

Možno... Victoria? Nie, to je hlúposť.

„Spoznal si niekoho?" spýtal sa.

„Čože?" vyletelo zo mňa.

„Spoznal si niekoho, však?" na jeho tvári sa objavilo niečo ako úsmev.

„Félix, mne to môžeš povedať."

Môžem? Môžem sa mu zdôveriť? V tom momente som sa naozaj nevedel rozhodnúť, no keď som uvidel jeho zúfalú tvár, musel som mu to povedať.

„Spoznal som jedno dievča." chytil som sa za zátylok.

„Popíš mi ju. Ako vyzerá?" pýtal sa.

„Ako vyzerá? Má krásne blonďavé vlasy. A hnedé oči. Najviac sa mi asi páčia, keď sú smutné. Vtedy vám jeden pohľad všetko napovie. Siaha mi ledva po bradu. Páči sa mi, ako musím skláňať hlavu, keď ju stretnem." ticho som sa zasmial.

„Ako sa volá?" usmieval sa pán Foster.

„Victoria."

„Smiem ti niečo povedať?" spýtal sa.
Zodvihol som zrak a uprene som sa naňho díval. Prikývol som a čakal, čo povie.

„Ešte nikdy som nikoho nevidel tak plného citu pri rozprávaní o inej osobe. O osobe, ktorú má rád, a ktorú miluje. Ak mám byt úprimný, nečakal som, že jedna osoba s tebou takto zatrasie. Možno som sa od začiatku mýlil."

Obaja sme sa úprimne zasmiali. Cítil som sa dobre. Vždy sa v jeho prítomnosti cítim dobre. Pán Foster je psychiater na plný úväzok. Svojej práci venuje skoro všetok jeho čas. Je to milý a nápomocný chlap.
Venoval som pánovi Fosterovi úprimný a vďačný pohľad a zabuchol za sebou dvere.
Vonku už bola tma. Chcel som ísť za Victoriou domov, no mal som lepší nápad. Vedel som, kde určite teraz bude.