Pod Mostom

3

„Maj sa, mami!"

„Ahoj, zlatíčko."

Zakričala mama a ja som vyšla pred dom, kde ma čakala maličká kučeravá Zoe. Ryšavé vlasy mala vo veľkom drdole a nespokojne dupala nohou na chodníku.

„Zase meškáš." rozčuľovala sa.

„Ja viem, prepáč."

„Veď už ťa poznám." pregúlila očami.

So Zoe sme kamarátky už od detstva. Vždy bola plná energie a adrenalínu. Malé neposedné dievčatko. Aj ona bola jeden z dôvodov, prečo som sa dostala z Justinovej smrti. Veľmi mi pomáhala a dokázala zo mňa za pár minút urobiť úplne iného človeka. Šťastného, teda aspoň na oko. Pri nej mi bolo nachvíľu všetko jedno a zabávala som sa ako predtým.

Cesta do školy bola plná smiechu a rôznych školských pikošiek. Zoe sa vždy o všetkom dozvedela. Nechápem ako to robí, no dokáže vytiahnuť informácie od hoci koho.

Zo skrinky som si vytiahla učebnice anglického jazyka a rozlúčila sa so Zoe, ktorá mala mať chémiu. Sedela som v zadnej lavici a sledovala ľudí cez okno. Študenti sedeli na lavičkách a rozprávali sa, iní sa bozkávali a ostatní mali sklonené hlavy k mobilom. Typická stredná škola. So mnou sa nikto nerozprával a ani sa o to nikto nesnažil. Po Justinovej smrti sa mi veľa ľudí snažilo pomôcť, no o ich pomoc som nestála a dala som im to značne najavo. Jediný, kto pri mne zostal je Zoe. Ostatní ma skôr majú za to dievča, ktoré sa nevie pohnúť ďalej.

Zazvonilo na hodinu a do triedy prišla profesorka. Týchto 45 minút mi prišlo ako večnosť. A ďalšie hodiny tak isto.
Po celom dni som so stiahnutým žalúdkom prišla do jedálne, kde už na mňa kývala Zoe.

„Nekonečný deň, však?" zaškerila sa.

„Ani si nevieš predstaviť."

Vzdychla som si a v tom momente zostali všetci študenti v jedálni ticho. Rozleteli sa dvere a do jedálne nakráčal pán riaditeľ s nejakým chlapcom. Sedela som chrbtom k dverám, takže som sa len obzrela a ďalej sa venovala svojmu obedu.

„Kto je to?" Zoe ho skenovala pohľadom.

„Neviem." nezaujato som mykla plecom.

Prechádzali okolo nášho stola. Riaditeľ mu stále niečo rozprával. Nepodstatné veci o škole. Chlapec sa otočil k nášmu stolu a vtedy ma Zoe drgla do ruky.

„Pozerá sem." zvískla nadšene.

Zdvihla som zrak a znova som to uvidela. Tie najtmavšie oči na svete. Celým telom mi prešli zimomriavky a srdce mi znova podskočilo, ako na tom moste. Spomenula som si, ako stál na tom zábradlí a chcel skočiť. Nevyzerá, že by ho niečo trápilo. Mal na tvári taký divný úsmev. Z jeho pohľadu som opäť ucítila tú iróniu, tak som svoj zrak opäť vrátila do taniera.

„Poznáš ho?" spýtala sa Zoe.

„Nie."

Zoe pochopila, že nemám chuť sa rozprávať, a tak sme obe dojedli a vrátili sa domov. Zabalila som sa do čiernej deky a dívala sa na fotky, vystavené na polici. Bola som na nich s Justinom na dovolenke v Austrálii. Toľko spomienok a toľko zážitkov. Stále sa nedokážem zmieriť s faktom, že ma opustil. Mojou vinou. Zomrel kvôli mne. Moje srdce miestami vynechalo jeden úder a do očí sa mi nahrnuli slzy. Spomienky sú silné, najmä keď viete, že už ich nemôžete vrátiť späť.