Pod Mostom

5

Piatok večer. Ležala som v posteli obklopená štyrmi bielymi stenami. Cez slzavé oči som znova skúmala poličku s fotkami. Justin bol na nich taký šťastný. A živý. Hlavu som zaborila do vankúša, aby môj plač nepočula mama, ktorá bola dole v kuchyni. Nedokážem takto žiť. Stále musím myslieť na svojho brata. Nech ho akokoľvek chcem dostať z hlavy, nedokážem to. Tak veľmi sa chcem cez to všetko preniesť a žiť šťastný život.

„Mami, idem sa prejsť."
Rýchlo som preletela okolo kuchyne a začala sa obúvať.

„Je neskoro, Vick! A vieš, že si neželám, aby si chodila na ten most. Je to tam nebezpečné."

Mama vždy vedela kam idem. Nikam inam som totiž vôbec nechodila.
Zabuchla som za sebou dvere a o pár minút som bola skoro pri moste.

Z opačného pohľadu:

Sedím v aute a z rádia sa ozýva mne známy text.

I bet they planned it all out,
Like the shows,
Went everywhere I go.
Walked in the store right behind me,
Stood in line right beside me
And followed me to my home.
I'm sure they figured it out,
Early on,
That I would never run.

Dokázal som sa vcítiť do textu, ktorý je ako vytrhnutý z môjho života.

Jazdil som po celom meste, až potom ma napadlo to miesto. To miesto, kam som išiel v tú noc, keď už som to nezvládal. V tú noc, keď som mal pocit, že na mne nikomu nezáleží. V tú noc, keď som sa chcel zabiť.

Zaparkoval som auto a chvíľu som počkal. Stiahol som okienko a zapálil si. Fajčiť som začal, keď som mal dvanásť. Mal som na to prostý dôvod. Zomrel mi kocúr a mal som ho veľmi rád. Doľahlo to na mňa a vtedy som prvýkrát okúsil aj alkohol. A dva roky nato som si dal prepichnúť jazyk. Momentálne mám na ľavom oku monokel, pretože ten chalan zo školy nevie prekusnúť, že by bol niekto lepší ako on. Je to obyčajný idiot. A to dievča, ktoré sa ma stále snaží zachrániť, nechápem čo má za problém. Nestojím o žiadnu pomoc. Stále čaká, že jej poďakujem. A načo?

Zachránila ťa.

Ozvalo sa niečo ako svedomie a vtedy ma prepadol divný pocit.

Konečne som vyliezol z toho zadymeného auta a kráčal na most. Oprel som sa o zábradlie a sledoval cestu podo mnou. Snažil som sa držať svoje myšlienky na uzde.

Victoria

Vyšla som schodami hore. Rozhliadla som sa po celom moste, až mi zrak zastal na vysokom chlapcovi. Čím som bola bližšie, tým som si viac začala uvedomovať, že to je ten chlapec zo školy. Srdce mi opäť poskočilo. Nechápem čo to so mnou je.

Tentokrát sa očividne nechcel zabiť. Pokojne sa rukami opiera o zábradlie. Má na sebe dlhú a potrhanú rifľovú bundu a pod nohami mu leží ohorok z cigarety. Vyzerá unaveno. Určite má hlavu plnú myšlienok.

„Čo tu zase robíš?" pokojne som sa spýtala, keď som bola dostatočne blízko.

Otočil hlavou a svoje telo vystrel. Na chvíľu som prestala dýchať, keď ma prebodol tými čiernymi očami.

„Čo tu ty robíš?"

Odvrátil zrak a ruku strčil do vrecka. Vytiahol z neho cigaretu, ktorú si strčil do úst a zapálil.
Zhlboka som sa nadýchla a zadržiavala plač.

„Chodím sem, pretože mi tu zomrel brat." povedala som roztraseným hlasom.

Všimla som si, ako s ním niečo trhlo. Ako keby mu niečo vyrazilo dych a znova sa na mňa pozrel.

„To som nevedel."

„Ja viem." snažila som sa usmiať.

„Ako zomrel?"

„Nie je to trochu osobná otázka?" vyletela som.

Chvíľu na mňa divno hľadel a mračil sa, no po chvíľke som z jeho tváre opäť nevedela vyčítať, čo má ten výraz znamenať.

„Prepáč. Citlivá téma." ospravedlnila som sa hľadiac do zeme.

„Pochopiteľné." zase ma nahneval ten jeho ironický úsmev.

„Som Victoria." snažila som sa zmeniť tému.

„Hm"

„Čo?" zamračila som sa.
Nechápem, prečo je stále taký neprístupný.

„Pekné meno."

Po tejto vete sa jemne usmial. Asi prvýkrát som ho videla usmiať sa inak, ako ironicky.

„A tvoje meno?" trvala som na odpovedi.

„Félix." povedal a kusol si do jazyka.
Všimla som si, že sa mu v ňom zablyšťal piercing. Vyzeralo to naozaj dobre.

„Félix Carter, ktorý je dobrý v matike." povedala som s jemným úsmevom.

Félix sa len pousmial a otočil sa telom na druhú stranu.

„Môžem si ťa odfotiť?"

Pravdupovediac, táto otázka ma zarazila. Prečo by si ma chcel fotiť? Sledovala som ho, ako z vnútorného vrecka bundy vyťahuje malý čierny polaroid.

„Nie si žiadny úchyl, však?" zasmiala som sa.

„Hovor tomu ako chceš. Ja len rád fotím dôležité momenty." namieril na mňa malým fotoaparátom.

„Ako je tento moment pre teba dôležitý?" zahrialo ma pri srdci.

„Nie je to trochu osobná otázka?"

Jemne sa zasmial a odfotil ma.
Z bočnej strany fotoaparátu sa vysunula malá fotka. Bolo na nej vidno iba čiernu siluetu. Félix vytiahol z vrecka pero a na zadnú stranu fotky napísal slovo Začiatok.

„Ďakujem. Už pôjdem, tak sa maj." povedal a začal kráčať do tmy.

Odkráčal tak rýchlo, že som ho ani nestihla pozdraviť. Odfotil ma a zmizol. Nevedela som čo si mám o tom myslieť, no až takú veľkú pozornosť som tomu nevenovala. Pomaly som odkráčala domov a asi po prvýkrát od Justinovej smrti som zaspávala s dobrým pocitom.