Pod Mostom

15

Victoria

Dnes sa s ním už musím porozprávať. Či bude, alebo nebude chcieť, vysvetlím mu to. Stála som pri svojej skrinke, keď som si všimla ženu s dlhými tmavými vlasmi. Rozprávala sa s riaditeľom, no nebolo jej vidno do tváre, pretože mala na očiach veľké slnečné okuliare a na hlave čierny klobúk. Mala na sebe čierne šaty a na pleciach prevesený béžový kabát. Stála na vysokých čiernych lodičkách, a obrysy jej nôh dokonale zvýrazňovali čierne pančuchy.

„Kto je to?" prepadla ma zo zadu Zoe.

„Neviem."

„Žeby riaditeľova dcéra?"

„Nie. Pochybujem o tom. Veď sa na ňu pozri. Ona je vysoká, štíhla a krásna a on je malý a veľký ako sud." zasmiala som sa.

„Možno príjíma novú asistentku. Počula som, že Iris plánuje materskú dovolenku."

„Ale veď, hádam by sa netváril tak smutne, ak by zháňal novú asistentku." mračila som sa.

„Pozor! Už odchádza." šepla mi a obe sme sa otočili na opačnú stranu.

Tá žena rýchlo prešla okolo nás a smerovala k východu. Zaujímalo ma, o čom sa rozprávali. Riaditeľ sa pomaly prechádzal po chodbe. Väčšinou býval vysmiaty s dobrou náladou, no očividne po tom rozhovore bol bez nálady.

„Dobrý deň, pán riaditeľ. Kde ste nechali úsmev?" prišla som k nemu s najväčším úsmevom na svete.

„Ahoj, Vicky. Vieš, práve som sa rozprával s mamou jedného žiaka. Félix, tvoj spolužiak, je v nemocnici. Neviem presne čo sa stalo, no..."

Táto veta so mnou tak otriasla, že som ďalej ani nepočúvala a rozbehla sa preč. Počula som ako na mňa riaditeľ ešte niečo kričal, no nevnímala som to.

„Vick, čo je? Čo sa stalo?" zastavila ma Zoe, keď som do nej vrazila.

„Vyzeráš, ako keby si videla ducha."

„Musím ísť do nemocnice." triasol sa mi hlas.

„Prečo? Nemôžeš teraz odísť zo školy."

„Musím." utekala som k východovým dverám.

To všetko kvôli mne. Zasa kvôli mne. Za všetko môžem ja. Slzy mi stekali po lícach a nevedela som sa nadýchnuť. Utekala som ulicami najrýchlejšie ako som mohla. Zvieralo mi srdce a celá som sa triasla.

Prosím, nech to nie je vážne.

Nemocnica je od školy vzdialená len pár ulíc, takže o chvíľu som tam bola. Rozrazila som dvere a očami hľadala recepciu.

„Prosím vás, hľadám jedného chlapca. Mal by tu u vás ležať. Félix Carter." zadychčane som povedala žene za okienkom. Chvíľu si niečo prezerala v počítači a potom sa na mňa opäť pozrela.

„Siedme poschodie, chodba v ľavo, izba číslo 104."

Hneď som sa rozbehla k výťahu a snažila sa ho privolať, no nešlo to. Niekto si ten výťah držal. Z posledných síl som sa rozutekala po schodoch až na siedme poschodie. Zahla som do ľava a zadychčane počítala izby.

100, 101, 102, 103... tu je to, 104.

Bez váhania som vošla do izby. Po tom, čo som uvidela mi začali slzy tiecť ešte viac.
Ležal na posteli v bezvedomí. Bol bledý a studený. Do nosa mu viedli úzke hadičky a do pravej ruky mu stekala infúzia.

„Ach, Félix." kľačala som na kolenách pri posteli držiac jeho ruku.

„Odpusť mi, je to moja vina. Všetko je zle. Nemal si tu byť. Prepáč mi to všetko." šepkala som.

„Slečna, kto ste? Čo tu robíte?" začula som žensky hlas.

„Prepáčte, ja som jeho spolužiačka."

„Pán Carter potrebuje oddych. Musím vás požiadať, aby ste opustili túto izbu. Návštevné hodiny začnú až o dve hodiny. Do vtedy musíte odísť." rázne povedala nízka sestrička.

„Samozrejme, prídem neskôr." pustila som
Félixovu ruku a odišla z izby.

Na konci chodby bola čakáreň, tak som sa rozhodla, že tam počkám. Sadla som si na stoličku a bradu zaborila do kolien. Na hlavu som natiahla kapucňu a pozerala do zeme. Od toľkej bolesti som sa veľmi unavila. Zatvorila som oči. Snažila som sa aspoň trochu oddýchnuť, no o malú chvíľu som úplne zaspala.