Victoria
Večer ma Félix vyprevadil domov. Som veľmi šťastná, že mi to všetko o sebe povedal, a ešte šťastnejšia, za to, čo ku mne cíti.
Ráno mi zazvonil budík. Je čas sa vrátiť do školy. Pred domom ma ako vždy čakala malá Zoe. Už keď som vyšla von som videla ten jej nedočkavý pohľad.
„No hovor! Ako to dopadlo?" vyškerila sa.
„Aj ja ťa zdravím Zoe." zasmiala som sa.
„Ale áno, áno, ahoj! Rozprávaj!" úplne ma odbila.
„No vieš, rande dopadlo celkom fajn. Boli sme v milkshake bare a potom sme išli na most." hlas mi zmeravel, no aj tak som pokračovala. „Bol tam Lucas... a s Félixom sa pobili. Neviem čo sa stalo ďalej, pretože som odpadla. Félix ma zobral k nemu a postaral sa o mňa. A tam sa stalo.."
„Čo sa stalo?" ustarostene ma prerušila.
„Tam mi Félix vyznal lásku." stíchla som a jemne sa usmiala.
„Ja som vedela, že po tebe ide." vykríkla a od radosti ma objala.
Nechcela som jej rozprávať o tom ako sme sa spolu vyspali a už vôbec som nechcela aby vedela o Felixových tajomstvách po jeho celom tele.
Keď sme konečne prišli do školy, zamierila som k svojej skrinke a zobrala učebnicu matiky. V obrovskom dave deciek na chodbe som zbadala Félixovu vytŕčajúcu hlavu.
„Máš matiku?" spýtal sa ma.
„To už dnes nikto nikoho nezdraví?" pohoršene som vyhŕkla.
„Prepáč mi, zdravím ťa Victoria." zachechtol sa.
„Dobrý deň, pán Carter! A áno, mám matiku." prevrátila som očami.
Kývol hlavou na znak, aby som išla s ním. Bol naozaj čudný. Ako keby sa včera nič nestalo. Celkom dosť ma to vzalo. Myslela som si, že to myslel vážne...
Na obede ku mne dobehla Zoe s táckou plnou jedla. Obzrela sa okolo seba ako keby sa kvôli niečomu uisťovala a potom zaprela svoj pohľad na mňa.
„Neuveríš. Na španine som začula Lucasa ako ťa chce pozvať na rande." zamračila sa.
„On mi naozaj nedá pokoj?" povzdychla som si.
„Musíš mu povedať, že patríš Félixovi." rázne zavelila.
„Zoe! Nepatrím nikomu. Félix sa na mňa dnes poriadne ani nepozrel. Neprejavil žiaden záujem." sklonila som hlavu.
„Prestaň! Určite sa len nechce pred všetkými ukazovať" skonštatovala a zahryzla sa do obrovského sandwitchu.
„Možno máš pravdu." rozhliadla som sa po jedálni, no márne. Félix tam nebol.
Po vyučovaní som zišla po schodoch dolu a zamierila k svojej skrinke. Z tašky som vytiahla všetky učebnice a naukladala ich na seba do skrine. Na chodbách už nikto nebol. Škola bola prázdna. Zavrela som skrinku a namierila k východu, no v tom ma niekto strhol za rameno.
„Konečne ťa môžem znova vidieť." zahľadel sa na mňa tými čiernymi očami.
Pomaly sa ku mne začal nakláňať a venoval mi ten najkrajší bozk. Najskôr som sa chcela odtiahnuť a vyžadovať vysvetlenie tej dnešnej ignorácie, no vlastne sa ani nemám za čo hnevať. Strácala som sa v jeho prekrásnych očiach a svoje ruky som zaneprázdnila v jeho vlasoch. Bozkávali sme sa ako o život. Oprel ma o moju skrinku a nechcel sa odo mňa odtrhnúť.
„Daj jej pokoj!" zaznel známy hlas a za ním nasledovala ozvena prázdnej školskej chodby.
„To nemyslíš vážne Victoria?" skríkol po mne Lucas z druhej strany chodby.Opatrne som sa odlepila od Félixa, ktorý sa zákerne usmieval.
„Snáď si ma naposledy nerozumel? Máš jej dať pokoj!" postavil sa Félixovi.
„Naposledy si zdupkal ako taký chudák." vysmial ho Félix.
Lucas od hnevu celý sčervenel a vrazil päsťou do Félixovej sánky. Začali sa biť a kričať ako o život. Nemohla som sa na to pozerať. Neznášam takéto bitky.
„Prestaňte!" vletela som medzi nich a postavila sa pred Félixa.
„To nemyslíš vážne? Zastaneš si jeho? Máš byť predsa moja!" rozkrikoval sa. Ozvena sa tiahla celou školou. Lucas bol veľmi nahnevaný, priam zúril.
„Nie je tvoja!" skríkol Félix so zaťatými päsťami.
„Prestaňte vy dvaja!" hrnuli sa mi slzy do očí.
„Veď ešte sa uvidí, kto z nás je víťaz." Lucas si utrel krvavý nos a zutekal preč.
Otočila som sa na Félixa a pozrela naňho tým najsklamsnejším pohľadom aký som vedela. Položil mi ruku na rameno a pritísol ma do svojho objatia. Dvoma prstami mi hladkal chrbát a snažil sa ma utešiť. Pomaly sa ku mne naklonil a pobozkal ma.
„Poďme domov, prosím." hesla som a odvrátila od neho tvár.
YOU ARE READING
Pod Mostom
RomanceJeho myseľ je chorá, no ona ho aj tak miluje. Vidí v ňom jej mŕtveho brata, ktorý zomrel na mieste, kde ho zachránila. Príbeh dvoch nešťastných ľudí, ktorých spájajú nešťastné osudy. „Po jeho slovách mnou prešiel mráz. Do očí sa mi nahrnuli slzy a j...