Pod Mostom

17

Victoria

Každý jeden deň som strávila v nemocnici. Každý jeden deň som sa pýtala doktorov na Félixov zdravotný stav. Čo s ním vlastne je? Čo sa stalo? No nikto mi nebol schopný odpovedať. Každú minútu som dúfala, že sa preberie. Každú sekundu som naňho myslela. Už sú to dva týždne. Pýtala som sa jeho mamy čo sa mu stalo, no mám pocit, že to chce predo mnou utajiť. Vždy mi povedala, že Félix bude vporiadku.

„Poklad, poď sa najesť." kričala na mňa mama z kuchyne.

„Nie som hladná!" odkričala som, aj keď môj žalúdok, ktorý vydával čudné zvuky, vravel niečo iné.

„Vick, prečo nechceš jesť? Ten škvrkot v tvojom bruchu počuť až do kuchyne." povedala kľudným hlasom, keď už stála predo mnou.

„Nie som hladná."

Mama sa zamračila a založila ruky na hruď.

„Victoria Scott, okamžite sa poď najesť! Nech to už nemusím opakovať!" prikázala mi nahnevaným hlasom, ktorý som od nej v živote nepočula.

V momente odpochodovala z mojej izby a treskla dverami. Nechápala som, čo to do nej vošlo, no poslúchla som ju a hneď prišla do kuchyne. Najprv do mňa zabodla svoj nahnevaný pohľad, no po chvíli mi na stôl položila tanier s jedlom. Chcela som to iba ochutnať, no po prvom súste som sa nevedela dojesť.

„Veď preto." spokojne ma pozorovala mama s úsmevom na tvári.

„Čo je na tom také zlé? Veď by som vynechala iba jeden obed."

„Ty vidíš jeden vynechaný obed, ja jeden vyhodený obed." znova sa prísne pozrela.

„Fajn." prevrátila som očami, „veď chutilo mi."

„To som rada." vtísla mi bozk na čelo.

Zavibroval mi telefón.

13:28: „Už o tom vieš?" od Zoe.
13:29: „O čom?" odpísala som.
13:32: „Félix sa prebral."

A v tomto momente sa moje srdce rozbúšilo ako o život. V rýchlosti som si obula čižmy a prevesila cez seba mamin kabát, ktorý visel na vešiaku. Bola to prvá a najrýchlejšia možnosť, aj keď mi bol asi o tri čísla väčší.

„Kam ideš?" spýtala sa mama.

„Do nemocnice."

„Prečo?" nechápala.

„Félix sa prebral." lietala som po byte a zaneprázdnene hľadala kľúče.

„ Kto je Félix?" spýtala sa.

Vtedy mi doplo, že mama vôbec nevie kto je Félix. Nikdy som jej o ňom nerozprávala. A ani teraz nie je ten správny čas na vysvetľovanie.

„To ti vysvetlím niekedy inokedy." povedala som, keď môj zrak konečne zastal na kľúčoch hodných v mise na komode.

„Dobre, ale dávaj si pozor." pousmiala sa a ďalej sa nič nepýtala.
Zabuchla som za sebou dvere a upaľovala do nemocnice.