Pod Mostom

8

Félix

Splnil som to, čo som si sľúbil. Odcestoval som z mesta, aby som sa jej vyhol. Nikto nevie kde som, ani prečo som odišiel. Jediný, kto vie, že som preč je riaditeľ školy. Celkom dobre si vychádzame a musel som mu oznámiť, že na pár týždňov odchádzam z mesta.

Bývam v jednom starom opustenom dome. Kedysi tu žili moji starí rodičia, no po ich smrti tento dom nikto nekúpil.

Dni plynuli a mňa čoraz viac zožierala samota. Celé dni mi to dievča chodí po rozume. Neustále na ňu musím myslieť. Nemal by som, no nemôžem prestať. Chcem ju predo mnou ochrániť. Nesmiem dopustiť, aby trpela kvôli mne, no mám pocit, že už to ďalej nevydržím. V myšlienkach ju pri sebe vidím, no potom znova zmizne a opäť sa cítim byť sám. To dievča vo mne niečo zlomilo.

Chlad.

Zlomila vo mne ten chlad a samotu. Nikdy som nemal problém byť sám, vždy som bol sám, no teraz cítim, že ju potrebujem.

Na sociálnych sieťach som vyhľadal meno Victoria Scott. Našiel som ju. Mala tam fotky s nejakým chlapcom. Vyzerá, že je od nej starší. Victoria na tých fotkách vyzerá byť veľmi šťastná. Pod jednou fotkou bolo napísané: Najlepší brat na svete.

Tak to je on. Jej mŕtvy brat. Až teraz som si všimol tú podobu v ich tvárach. Musí veľmi trpieť. Strata niekoho tak blízkeho musí byť pre ňu neuveriteľne ťažká.

Už to viac nevydržím.

Musím jej pomôcť. Pomôžem jej tak, ako ona pomohla mne. A aj keď jej možno viac ublížim ako pomôžem, chcem to skúsiť.

Zbalil som všetky svoje veci a nasadol do auta. Obliekol som si rifľovú bundu, pretože mala dlhé rukávy. Do rádia som strčil cédečko, ktoré počúvam, keď sa ma zmocnia depresie. Naštartoval som auto a vyrazil späť do mesta.
Je štvrtok. Stále je čas na to, aby som sa vrátil do školy, tak som si z vrecka vytiahol kľúče a auto zaparkoval pred školou.

Utekal som k mojej skrinke, ktorú som otvoril, aby som si zobral učebnice. Najprv som však chcel oznámiť môj príchod riaditeľovi. Zaklopal som na riaditeľňu a o chvíľu mi otvorila nízka žena. Bola to riaditeľovi asistentka, ktorá ma pustila dnu.

„Zdravím!"

„Félix, už som si myslel, že sa nevrátiš." zasmial sa.

„Len som chcel oznámiť, že už som späť."

„Tak to som rád." potriasol mojou rukou.

Vybehol som z riaditeľne s učebnicami geografie a prišiel som pred učebňu 106.

Nádych, výdych.

Ukľudnil som sa a otvoril dvere. Všetky oči v triede pristáli na mne vrátane profesorkyných. Miesto, kde sedávala Victoria bolo prázdne. Kde je?

„Vrátili ste sa." usmiala sa profesorka.

„Áno." smeroval som k ľavici, kde som sedával.

Nikto sa mnou už nezaoberal, pretože profesorka pokračovala v nedobratom učive.
Po hodine som si na chodbe všimol to nízke dievča s kučeravými vlasmi, ktoré chodí na obedy s Victoriou. Opierala sa o skrinku a rozprávala sa s tým hajzlom. Tým, ktorý mi vtedy vrazil.
S obrovskou nechuťou som k ním začal kráčať.

„Čo tu chceš?" zavrčal.

„Chcem s ňou hovoriť."

„Zabudni!" prebodol ma pohľadom.

„Lucas, to je fajn. Choď do triedy, o chvíľu prídem za tebou." chytila ho za rameno a on nahnevane odkráčal preč.

„Čo by si rád?" usmievala sa.

„Kde je Victoria?" narovinu som sa spýtal.

„Hm, doma. Prečo?"

„Prečo je doma?"

„Ja neviem, bolo jej zle, tak proste je doma." zdvihla ruky do obranného gesta.

„Mimochodom, nebudem sa rozprávať s niekym, koho meno nepoznám." otrávene povedala.

„Félix."

„Zoe." falošne sa usmiala.

„Skús jej napísať." žmurkla na mňa a pobrala sa preč.

Večer som si ľahol do postele a premýšľal som. Tak, ako každý večer. Premýšľal som hlavne nad tým, či som neurobil chybu. Po veľmi dlhom čase som niekomu dovolil priblížiť sa ku mne tak blízko. Aj keď vie málo, stále toho o mne vie viac, ako ktokoľvek iný. Možno som mal zostať mimo mesta. Možno som sa nemal už vôbec ukazovať. Možno som nemal vôbec z toho domu vychádzať. A možno som sa ani nikdy nemal narodiť. Načo je svetu takýto zbytočný človek?

Stačí!

Mal by som spať. Vždy keď premýšľam, tak to končí depresiou. Musím s tým prestať.