Pod Mostom

9

Victoria

Je piatok, pol dvanástej poobede. Sedím sama doma na pohovke a neustále prepínam televízne kanály. Mám na sebe biely župan a moje vlasy sú v strapatom cope. Mala by som byť v škole, no ja už nevládzem. Nevládzem sa už ďalej tváriť, že je všetko v poriadku. Chýba mi Justin, chýba mi Félix, chýba mi chuť do života.

Nechcem sa ukazovať verejnosti. Ani Zoe som nevidela už dva dni. Nechce sa mi vysvetľovať, že môj život nemá vôbec žiadny zmysel.
Celé dni som presedela pred televízorom. Mama je na služobnej ceste a otec príde dnes večer domov.

Otvorila som skrinku so sladkosťami a vytiahla si malú čokoládovú tyčinku. Zrak mi padol na poličku pod sladkosťami, ktorá bola plná bieleho a červeného vína. Vtedy som mala pocit akoby sa ma zmocnila nejaká iná osoba a jej rozhodnutie bolo rázne. Z police som vytiahla fľašu červeného a tyčinku vrátila späť k sladkostiam. Z kuchyne som priniesla vývrtku a otvorila fľašu.

Prvý glg. Druhý, tretí, štvrtý...

Pozriem na hodiny. Prešla pol hodina. Predo mnou leží prázdna fľaša vína a ďalšiu už otváram. Vidím ako sa mi pomaly rozmazáva všetko čo vidím, no aj tak pokračujem ďalej. Napila som sa z hrdla fľaše, aj keď môj žalúdok už kričal, aby som prestala. A vtedy som aj prestala. Nie kvôli žalúdku, ale kvôli zvončeku, ktorý zvonil pri dverách.

Odtrhla som fľašu z mojich úst a odtackala som sa k dverám. Nemotorne som ich otvorila a sledovala, ako Zoe rýchlo zmenila úsmev na mračiacu sa grimasu.

„To ako vyzeráš?"

„Tak, ako ma vidíš." vyšlo zo mňa opileckým hlasom.

Vtedy som neudržala rovnováhu a padla na zem. So smiechom som sa snažila postaviť, no moc mi to neišlo.

„Poď rýchlo do vnútra, nech nás nikto nevidí." Zoe ma zdvihla zo zeme a pomohla mi prejsť do obývačky.

„Toto si vypila sama?" ukázala prstom na stôl kde ležali dve skoro dopité fľaše. Tvárila sa nahnevane.

Kývla som hlavou a zacítila som, že môj žalúdok začal protestovať. Bez váhania som sa predklonila pred seba, padla na kolená a obsah môjho žalúdka som vyvrátila na podlahu aj so zbytkami z vianočnej večere.

„Bože, to je nechutné." pribehla ku mne Zoe a v momente, keď som prestala zvracať mi pomohla prejsť do kúpeľne.

Nechala ma samú v kúpeľni nech to všetko vyvrátim do záchoda. Prehla som sa cez záchodovú misu, no ani po dvadsiatich minútach zo mňa už nič nevyšlo. Začala som sa triasť a v hlave som cítila nepríjemné tlaky. Postavila som sa zo zeme a pomaly sa snažila prejsť do kuchyne. Prešla som cez obývačku, kde po mojej telesnej tekutine na podlahe nebolo ani stopy. V kuchyni sedela Zoe na stoličke a sledovala ako sa tackám ku kuchynskej linke. Nespustila som si pohár vody a sadla si oproti Zoe.

„Tu máš. Daj si ju." položila predo mna malú tabletku a ja som ju bez váhania zapila vodou.

„Choď si ľahnúť."

„Ďakujem Zoe!" postavila som sa a odkráčala do svojej izby, kde som padla na posteľ a v momente zaspala.

Zobudila som sa až o štyri hodiny. Zoe bola celý ten čas pri mne. Spala na sedacom vaku na druhej strane izby. Pomaly som sa postavila a na mojom nočnom stolíku som si všimla tabletku a pohár vody. Zoe je úžasná, myslela na to, že keď sa zobudím, tak ma bude veľmi bolieť hlava. Prehltla som tabletku a začula šuchot sedaceho vaku.

„Je ti lepšie?" spýtala sa ospalo.

„Áno. Ďakujem. Neviem čo by som bez teba robila." pristúpila som k nej a silno ju objala.

„Vick?" pozrela na mňa.

„Hm?"

„Niekto ťa zháňal." povedala neisto.

„Kto?" nedočkavo som sa spýtala.

„Myslím, že sa volal Félix. Veď vieš, ten vysoký čiernovlasý chlapec. Ten divný." zaškerila sa.

„Čože? Vrátil sa?" rozžiarili sa mi oči.

„Čo s ním máš?"

„Nič. Sme len kamaráti. Teda asi." pozrela som do zeme.

„To kvôli nemu si sa takto opila?"

„Ja neviem." mračila som sa.

„Fajn, chápem. Nechceš sa o tom rozprávať." Zoe zdvihla ruky do obranného gesta.

„Už pôjdem. Vyprevadím sa aj sama. Maj sa! A už prosím ťa nepi toľko." zasmiala sa.

„Neboj sa. Vidíme sa neskôr." zakývala som jej.

Takže Félix sa vrátil. V momente ako mi to Zoe povedala som sa nevedela prestať usmievať. Nabrala som druhý dych. Chcem sa s ním čo najskôr stretnúť. Chcem ho objať a už nikdy nepustiť, no najskôr sa budem musieť vyspať dlhšie ako len štyri hodiny.