Pod Mostom

6

Félix

Asi som sa s ňou nemal zoznamovať. Nechcem jej ublížiť.

Následne som z peňaženky vytiahol malú žiletku a položil ju na umývadlo, o ktoré som sa opieral. Zdvihol som hlavu a pozrel na seba do zrkadla predo mnou.

Troska.

Jediné čo vidím, je troska. Prázdne oči a telo bez duše.

Vyhrnul som si rukáv na ľavej ruke a do pravej chytil žiletku.

Už je ten správny čas? Ešte nie.

Čepeľ sa dotkla môjho zápästia a pomaly sa zarezávala do kože.

Vodorovne.

Tie emócie sú neopísateľné. Psychická bolesť je preč. Zmizla, aj keď iba na týchto pár minút. Mám dobrý pocit.

V tom momente v mojom mozgu prebiehalo mnoho chemických reakcii. Triasli sa mi ruky a na čele som zacítil pot, no moje srdce sa ani nepohlo. Žiadne zrýchlené bitie srdca alebo zvieranie. Nič.

Človek, ktorý prežíva stres alebo depresie väčšinou máva všetky tieto príznaky. Moje srdce neprejavilo žiadne známky života. Akoby ani v mojej hrudi nebolo. Už len tento moment naznačuje, že so mnou niečo nie je vporiadku.
Znova som zarezal žiletkou do kože na zápästí, no tentokrát silnejšie. Z brušiek prstov mi kvapkala krv, ktorá tiekla z mojej trasúcej sa ruky.

Opäť nič. Prečo moje srdce nereaguje?
Necítim žiadnu bolesť. Nebolia ma ryhy na zápästí, nebolí ma nič.
Zrak mi padol na moje zápästie, na ktorom tiekla krv zo štyroch rýh.

Opláchol som žiletku vodou a schoval ju späť do peňaženky. Zápästie som držal pod tečúcou vodou z kohútika a sledoval, ako sa krv mieša s vodou a tečie do odtoku. Stiahol som si rukáv a tváril sa, že sa nič nestalo.

Prišiel som do svojej izby, odkiaľ som zobral polaroid a odfotil si zápästie. Na zadnú stranu fotky som napísal:

Ešte stále nie je ten pravý čas.

Fotku som vložil do veľkej knihy, ktorá ležala na stole. Je to niečo ako spomienková kniha. Na každej strane je jedna fotka, ktorá mi pripomína nejaký okamih v mojom živote. Na každej zadnej strane fotky je niečo ako komentár. Väčšinou je jednoslovný, no pre mňa má veľký význam.

Nemôžem na ňu prestať myslieť. Victoria, prečo ťa mám v hlave? Si iná, si tak trochu blázon. Donútila si ma zamyslieť sa. Na tom moste, keď si na mňa skríkla. Vtedy si ma zachránila.

Bolo to zvláštne. Ten deň bol úplne obyčajný a predsa niečim výnimočný. Ležal som v posteli a premýšľal nad zmyslom života. Nad zmyslom môjho života. A výsledok bol jasný. Chcel som sa zabiť a zbaviť sa všetkých problémov. Chcel som utiecť od všetkého. Od všetkých pocitov a emocii, ktoré vo mne prevládajú. Od tých neznámych hlasov, ktoré mi kričia v hlave. Od všetkých predstáv a fantázii. Chcel som zomrieť. Skočiť z mosta mi pripadalo ideálne. Rýchle a efektné. Bol som presvedčený o tom, že tá noc bude moja posledná. No keď ma to dievča zastavilo, niečo sa vo mne zlomilo.

Zlosť.

Vtedy som stratil všetku zlosť, ktorú som v sebe držal toľké roky. Zacítil som pocit, že niekomu na mne záleží a z toho zábradlia som zliezol. Nechcel som jej ukázať, že som rád, že ma zachránila. Nechcel som ani aby za mnou liezla na most. Hoci túžim po súcite a láske, sám nedokážem milovať. Telo bez duše a kamenným srdcom nedokáže robiť nič. Nechcem aby to vedela. Nechcem jej ublížiť. Časom by zistila, aký naozaj som. Bezcitný a unavený. Neschopný milovať. Nechcem ubližovať nevinným ľuďom ako je ona. Nemôžem ju do toho zatiahnuť. Už sa s ňou viac nesmiem vídať.