Pod Mostom

32

Victoria

„Okamžite ju pusti!" kričal Lucas z druhej strany mosta a rozbehol sa k nám.

Félixovi v momente navreli všetky žily na celom tele. Po čele mu začali stekať malé kvapky potu a ten jeho hrubý a nenávistný pohľad hovoril za všetko.

„Poďme Vick!" Lucas ma zdrapil za ruku a ťahal preč.

Félix nám rozpojil ruky a pritiahol ma k sebe. Nevedela som čo mám robiť. Lucas civel ako zmyslov zbavený, keď videl, že som sa ani nepohla.

„Hádam tu s ním nechceš zostať?" kričal stále viac a viac.

Pozrela som na Félixa, ktorý sa mračil, no nepovedal ani slovo. Zozadu som zacítila pevný stisk na mojej ruke. Lucas so mnou trhol tak silno, že som sa neudržala na vlastných nohách a spadla na zem. V tom momente Félix natiahol ruku a svojou veľkou päsťou udrel Lucasovu tvár. Navzájom sa na seba vrhli ako divé psy.
Pri pohlade na nich mi hruď zvierala obrovská bolesť. Nemohla som sa nadýchnuť. Cítila som každý jeden úder môjho srdca. Cítila som ako bije stále menej a menej. Nepamätám si nič viac, iba zatmenie pred očami a samú seba na zemi.

„Vicky? Victoria, za tebou."
„Justin?"
„Poď sem!" otvoril náruč.
Bol to naozaj on. Môj stratený brat. Môj milovaný braček. Konečne ho môžem opäť objať.
„Chýbal si mi, Justin. Už ma nikdy neopúšťaj." zaborila som tvár do jeho hrude.
„Nikdy som ťa neopustil. Som navždy s tebou, nezabúdaj. Ale momentálne ťa niekto potrebuje viac ako ja." zodvihol mi bradu a usmial sa na mňa.
„Čože?" strácal sa mi v diaľke, až zmizol úplne.

„Victoria, prosím... Victoria!" začula som známy hlas.

Tento hlas by som vlastne spoznala všade. Pomaly som otvárala oči. Ucítila som známu vôňu kolínskej a cigariet a zrazu pevné zvieranie ruky. Sedel pri mne s hlavou opretou o moju hruď. Chcela som ho osloviť, no vyšlo zo mňa iba nezrozumiteľné mrmľanie. Keď to začul, vyskočil zo stoličky a začal sa prechádzať po izbe držiac si hlavu.

„Ďakujem." v povzdychom povedal a pribehol ku mne.

„Čo sa stalo?" vyšlo zo mňa sekano.

„Odpadla si, tak som ťa odviezol ku mne. Ani nevieš ako moc som sa bál." vryl mi do očí ten najúprimnejší pohľad na svete.

Tie čierne oči mi vyvolali husiu kožu po celom tele. Vlastne ma ani nezaujímalo čo hovoril. Stačili mi iba tie jeho oči. Pomaly som sa posadila a odvrátila zrak. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Neustále som myslela na ten divný sen s Justinom. Aspoň myslím, že to bol sen. Čo to znamená? Félix si očividne všimol, že nie som v poriadku.

„Prinesiem ti niečo? Vodu? Čaj? Nejaké jedlo?" postavil sa zo stoličky a starostlivo sa spýtal.

Dívala som sa popri tom na jeho sánku. A jeho ligotavý piercing v jazyku. V tom momente som na všetko zlé zabudla. Mala som chuť sa usmiať, no neurobila som to. S totálne nemým výrazom na tvári som podišla k nemu. Všimla som si pri tom jeho fialové hánky. Postavila som sa tesne pred neho a zodvihla hlavu. On len nechápavo civel a nevedel čo má robiť. Ruky som položila na jeho ramená a z celej sily ich tlačila dole, aby si sadol naspäť na stoličku. Znova ma prebodol svojimi očami, no teraz som sa už neudržala. Sadla som na jeho nohy a perami mu jemne prešla od čela, cez nos až po jeho pery. Jeho ruky obopali môj zadok, moje ruky sa zase zaborili do jeho vlasov a v našich ústach sa odohrávala tá najväčšia vojna jazykov. Cítila som chuť cigariet a mentolu. Mala som pocit, že som konečne vyhrala. Chcela som ho viac ako hoci kedy predtým. Počas neustáleho bozkávania som mu vyzliekla tričko a on mne následne tiež. Pevno ma chytil oboma rukami za zadok, postavil sa a premiestnili sme sa do postele, kde sa stalo presne to, čo sa stať malo...