Pod Mostom

35

Victoria

„Vicky!" začula som výkrik, keď som kráčala ulicami domov zo školy.

„Stoj!" otočila som sa a zrazu predo mnou stál zadychčaný Lucas.

Nezaujato som sa mu otočila chrbtom a pokračovala na ceste domov. Nechcem s ním mať nič spoločné.

„Victoria, myslím to vážne, počúvaj ma!" dotkol sa môjho ramena a mojim telom prebehol nepríjemný pocit.

„Daj mi pokoj Smith!" odvrkla som.

„Čím som ťa tak nahneval, že ma oslovuješ priezviskom?"

„To si snáď zo mňa robíš srandu? Čo chceš odo mňa?"

Lucas sa na mňa pozrel tými naujúprimnejšími očami a podal mi ruku.

„Chcem sa s tebou len porozprávať."

„Tak hovor!" stále som bola dosť nepríjemná, aj keď musím uznať, že jeho pohľad ma celkom dostal.

„Tu? Mohli by sme si niekam vyjsť." jemne sa pousmial.

„Nie, nemohli Lucas. Ak mi chceš niečo povedať, povedz mi to teraz!" hrala som sa na drsnú.

Lucas si srdcervúco povzdychol a nervózne šúchal dlane o nohavice.

„Ťažko sa mi to hovorí, keď viem, že sa fľákaš s tým čudákom." pozrel do zeme.

„Ten čudák má aj meno."

„Čo na ňom vidíš, Victoria? Veď on je naozaj čudák. Je až hrôzostrašne bledý a na každého pozerá, ako keby ho chcel zabiť. S nikým sa nerozpráva. Je pre teba nebezpečný. Chcem, aby si sa s ním prestala vídať!" rázne prehovoril.

Jeho slová ma zarazili. Na koho sa hrá? Na môjho otca? Ako mi môže niečo také povedať? Nevedela som či to myslí vážne, alebo sa mám začať smiať. Ale jeho pohľad bol dosť vážny natoľko, aby to myslel vážne.

„A kto si ty? Môj otec?" vysmiala som ho a už som bola skoro na odchode.

„Odohrň mu rukávy. Uvidíš, že je pre teba nebezpečný. Ak ti ublíži, zabijem ho!" zakričal na mňa a v jeho hlase bol počuť hnev.

„Veľmi dobre viem, ako vyzerajú jeho ruky." snažila som sa ho odbiť. „A Félix by mi nikdy neublížil." zakričala som podobne ako on.

„Justin by na teba nebol hrdý."

V momente ako dopovedal tú vetu sa vo mne nahromadil obrovský hnev. Prstom som mu z celej sily pichla do stredu hrude a môj naštvaný výraz tváre hovoril za všetko.

„Čo už ty len môžeš vedieť o tom, na čo by bol Justin hrdý?" zúrivo som kričala.

Lucasom to ani nehlo. Bol úplne pokojný a nahodil jemný úsmev.

„Chýba ti, však?" spýtal sa.

Otvoril svoju náruč a chcel ma objať. Vlastne... aj ma objal, no po sekunde ako som si uvedomila čo vlastne robím, som sa od neho okamžite odtiahla a zotrela si slzu z líca.

„Vicky, všetko môže byť tak ako predtým. Stačí, len keď teraz prijmeš moju ruku a pôjdeš so mnou." povedal naozaj presvedčivým hlasom.

„Čo tým myslíš?" upriamila som naňho zrak.

„Chcem, aby si bola šťastná. A pri mne aj budeš. Ja nie som žiadny psychopat. Nebudeš sa báť a nebudeš sa musieť o nič starať. Opäť to bude ten bezstarostný život. Všetko bude vporiadku, keď budeš len moja. Len mi podaj tú ruku." poslednú vetu vyslovil naozaj rázne, až mi prebehol mráz po chrbte.

Bolo divné, že na tejto ulici je vždy rušno, no teraz to vyzerá akoby vymrela ľudská rasa. Nikde nikoho. Celkom som sa aj bála, pretože Lucas pôsobil naozaj odstrašujúco. Pomaly som sa nadýchla a so všetkou úctou som ho chcela odmietnuť.

„Lucas, nemôžeš ma vlastniť." potichu som povedala a bez ďalšieho jediného slova rýchlo odkráčala domov.

Ani som sa neobzrela. Bála som sa.
Bála som sa Lucasa Smitha.