Pod Mostom

13

Victoria

12:38: „Victoria, prečo mi nezdvíhaš?"

12:41: „Haló! Vick!"

12:45: „Prestaň ma ignorovať! Bojím sa o teba."

12:49: „Vick, ak mi aspoň neodpíšeš na jednu posratú esemesku, tak vám vykopnem dvere!"

12:58: „Fajn! Máš to mať."

Všetky esemesky som videla, no ani na jednu som neodpovedala. Viem čoho je Zoe schopná a je mi úplne jasné, že o chvíľu bude stáť pri dverách, tak som ich rýchlo utekala zamknúť a vrátila som sa do izby. Nemám náladu na dlhé rozhovory.

„Nabudúce ak budeš chcieť vyvetrať vzduch v izbe, nenechávaj okno otvorené dokorán." začula som Zoein hlas. Z okna trčali Zoeine ruky, ktoré sa snažili dostať do mojej izby.

„Toto nemyslíš vážne." vytreštila som oči na Zoe, ktorá už stála v mojej izbe.

„Dvere si zamkla, tak som si našla inú cestu. Prečo si včera odišla?" rýchlo zmenila tému.

Mlčala som.

„Prestaň ma ignorovať! Čo sa tam stalo?" kričala.

„Lucas." roztrasene som povedala.

„Čo ti spravil?"

„Vlastne nič. Dostala som sa z jeho zovretia skôr, ako stihol niečo urobiť." hľadela som do zeme.

„Zabijem ho, hajzla!" zavrčala, „a Félix?" spýtala sa.

„Poslala som ho preč. Kričala som po ňom. Bezdôvodne." oči mi zaliali slzy. Zoe zostala ticho sedieť a potom ma objala. Presne to som potrebovala. Objatie. Objala ma tak silno, že som na chvíľu na všetko zabudla.

„Hovorila si s ním od vtedy?" spýtala sa.

„Nie."

„Tak sa s ním porozprávaj. Vysvetli mu to. On to pochopí." utrela mi slzu, ktorá sa mi kotúľala po líci, „a už neplač." usmiala sa.

Kývla som hlavou a zadržiavala plač. Bála som sa. Bola som hlúpa. Bezdôvodne som od seba Félixa odohnala. Je taký zraniteľný a bezbranný. A ja som mu ublížila. Sama ho od seba odháňam. Strácam blízkeho človeka. A spolu s ním strácam aj seba.

„Ja už pôjdem. Bola by som rada, keby mi ideš odomknúť vchodové dvere, aby som nemusela odísť oknom." zaškerila sa.

„Fajn." zasmiala som sa a vyprevadila Zoe.

Sedela som v okne a premýšľala som. Stále som myslela na tu včerajšiu noc.

„Ak tu budeš sedieť, o chvíľu zamrzneš."
„Choď preč!"
„Nenechám ťa tu samú."
„Nechaj si svoju sprostú bundu!"
A odišla som.

Vŕtalo mi to v hlave. Každá jedna spomienka na včerajšok bolela stále viac a viac.

Félix

Každým dňom sme bližšie k smrti. Deň za dňom, tečú ako vodopád. Deň čo deň sa utápame v bolesti a depresii a snažíme sa byť čo najnenápadnejší. Nehovoríme o svojich pocitoch, pretože sa bojíme, že nás vysmejú. Zopár ľudí si možno všimne, že nie ste vporiadku, no majú dosť vlastných problémov na to, aby riešili tie vaše. Ľudia, s ktorými ste prežili jedny z najlepších chvíľ vášho života, vám teraz nevenujú ani jediný pohľad alebo prosté „ahoj." A trápi vás to? Trápi. No nechcete im otravovať životy svojou prítomnosťou, keď jasne vidíte, že o to nestoja. A kto vie? Možno to oni cítia rovnako. Celý život márnime premýšľaním a odhodlávaním sa na veci, na ktoré sa nakoniec aj tak neodhodláme. Predstavujeme si veci, ktoré sa nikdy v živote nestanú a chceme veci, ktoré nikdy v živote nedostaneme. Tento svet už nepozná slová, ako je láska, úprimnosť, dôvera alebo súcit. Všetci sme len sebecký egoisti, ktorých zaujímajú veci, ako sú peniaze, drogy a sex. Hľadáme spôsob, ako si uľahčiť život podvodom alebo klamstvom. Teraz je to vlastne úplne normálne. Kam sa dostaneme poctivosťou a úprimnosťou? Dnes už nikam. Dnes sa cení dobre zakryté klamstvo a podvod viac, ako poctivosť. A ak ste náhodou nejaká výnimka, tak ste len čierna ovca v dave. Všetci sa snažíme zapadnúť do davu. Bojíme sa názorov iných ľudí. Snažíme sa byť neviditeľní. A jediné, čo si želáme, je mať bezstarostný život. Chceme mať život, ktorý neexistuje. A napokon, jediné, čo si želáme je smrť.