Pod Mostom

20

Victoria

„Vick?"

„Victoria?"

„Victoria, preboha hovor so mnou!" triasla mnou Zoe.

„Čože?" vrátila som sa späť do reality.

„Choď za ním!" mračila sa.
Sledovala som Félixa, ktorý stál pri skrinkách.

„Nejdem." odvrkla som.

„Prečo nie?"

„Pretože od doby čo ho prepustili z nemocnice sa mi ani raz neozval." zabuchla som dvere na skrinke.

„Veď si ani nebola v meste." pregúlila očami Zoe.

„Napísať mi aspoň mohol. Mohol sa ma spýtať ako sa mám, alebo či sa mi v Kanade páči..."

„A prečo si sa ho ty nespýtala ako mu je, alebo či sa cíti lepšie?"

Zoe mala pravdu. V tom momente som myslela iba na seba. On je tu predsa ten, ktorý trpel.

„Nechaj to tak." pozrela som do zeme.

Opieral sa o svoju skrinku a pozeral do mobilu. Sem-tam som si všimla, že sa pozrie mojim smerom. Jeho oblečenie bolo potrhané a spod kapucne trčali jeho čierne strapaté vlasy. Zoe stála vedľa mňa a očividne som jej tam veľmi prekážala, keďže ma zozadu sotila a ja som letela priamo k nemu. Zastala som tesne pred ním, keď konečne schoval telefón do vrecka. Na tvári mal opäť jeho ironický úsmev.

„Nabudúce si dávaj väčší pozor." žmurkol na mňa.

Tá veta. Ten tón hlasu.
Presne toto mi povedal, keď som ho prvýkrát uvidela na tom moste. Túto vetu som od neho počula ako prvú. Vyslovil ju presne tak isto, ako vtedy. Ironicky. Zostala som pred ním nemo stáť. Nezmohla som sa ani na jediné slovo.

„Čo tak na mňa pozeráš?" začal sa hlasno smiať.

Nechápala som to. To, ako sa ku mne správa. V nemocnici bol milý a citlivý a teraz je opäť plný irónie. Na jeho otázku som neodpovedala, iba som sa zamračila a zvrtla na päte. Zoe to celé sledovala, a keď uvidela, že sa vraciam späť, začala sa okolo seba obzerať.

„Naozaj ťa nenavidím." skríkla som po nej.

„Tak prepáč, no... čo ti vlastne povedal?" vyzvedala.

„Nič podstatné." v momente, ako som to povedala, zazvonil zvonček na druhú hodinu.

So Zoe sme sa vybrali na tretie poschodie.
Sadla som si do lavice a začala si opakovať učivo z minulej hodiny. O pár lavíc ďalej sedel Lucas. Prebodával ma svojimi modrými očami. Zrazu sa postavil a sadol na moju lavicu.

„Čo tu robíš?" spýtala som sa, keďže bol ticho.

„Ja som sa len chcel spýtať... ako bolo v Kanade?" vykoktal zo seba.

Vypadal, že ho to naozaj zaujíma. Oči mu krásne žiarili ako iskričky, na tvári mal neodolateľný úsmev a neustále si ťahal vlasy za ucho. Bol celkom milý.

„Fajn, páčilo sa mi. Videla som prekrásne lesy, ochutnala som tie najlepšie palacinky s javorovým sirupom,..." zastavil ma.

„Vick, nemohla by si mi o tom všetkom povedať niekedy na káve?" usmial sa.

Rozleteli sa dvere a do triedy nakráčal Félix. Celú dobu sa na mňa díval, až pokým si nesadol.

„Vlastne, prečo nie?" venovala som mu vďačný úsmev a Lucas mi ho nadšene vrátil.

„Ešte sa ti ozvem. A Vicky, dávaj si naňho pozor." zvážnel, keď hlavou mykol smerom k Félixovi. Postavil sa z mojej lavice a odišiel si sadnúť na miesto.

„Prepáčte, že meškám. Otvorte si knihy na strane stošesť..." vletela do triedy učiteľka, ktorá začala rozprávať rýchlosťou svetla.