Pod Mostom

33

Félix

Zobudil som sa na svitajúce slnko, ktoré mi svietilo do očí. Victoria ležala vedľa mňa, oblečená v mojom tričku. Bola nádherná. Vlasy mala strapaté a všetok makeup rozmazaný. Nikdy nebola krajšia. Jemne som sa usmial, no vzápätí som pocítil vinu. Čo sa to vlastne stalo?

Keď Victoria na moste odpadla, v tom momente sme sa s Lucasom navzájom odhodili a utekali k nej. Snažil som sa ju vziať na ruky, no ten kretén do mňa stále vrážal a vrieskal nech ju pustím. Nestalo sa. Konečne sa mi ju podarilo poriadne zodvihnúť a popri úplnej ignorácii Lucasa som ju naložil do auta a odišiel preč. Ani neviem čo sa s ním dialo potom, no to sa ma už netýka.

Victoriu som uložil do svojej postele a postaral sa o ňu. Po pár hodinách doslovného modlenia sa konečne prebrala a mne padol zo srdca ten najväčší balvan, aký existuje. Za to čo sa dialo potom, by som mal byť najšťastnejší chlap na svete, no ja namiesto toho cítim vinu. Mám pocit, že som ju iba zneužil. Jej čistotu a krásu.

Victoria

Pomaly som otvorila oči a pred sebou som mala niečo, čo mi spôsobovalo obrovskú bolesť. Jeho ruka bola pod mojou hlavou a ja som mala priamy výhľad na jeho zjazvené zápästie. Zhrozila som sa a okamžite vyskočila z postele. Félix mi venoval ustarostený pohľad a svoju ruku zasunul pod vankúš. Vedel čo sa deje.

„Ukáž mi ju!" schmatla som ho za tú ruku a snažila sa ju dostať spod vankúša.

„Nechcem o tom nič počuť!"

„Félix, prečo to robíš?"

„Ach.." povzdychol si. „Vieš mi tie jazvy spočítať?" spýtal sa a načiahol mi ruku.

Zadívala som sa na všetky jazvy, ktoré neboli naukladané vedľa seba. Bolo ich naozaj veľmi veľa a boli dorezané všelijako cez seba. Dokonca jednu mal aj na rameni. Odokryla som z neho paplón a rozhliadla som sa po celom jeho tele. Pár jaziev mal aj na lýtkach, pár na stehnách a dokonca som nejaké našla aj na boku.

„Nedokážem ich spočítať. Je ich veľmi veľa." zosmutnela som.

„Každá z nich je súčasťou môjho života. Niektoré sú čerstvé, a niektoré majú aj päť rokov." pokojne povedal.

„Toľkokrát si sa chcel zabiť?" po líci mi stiekla jedna jediná slza.

„Nie. To nie. Toľkokrát som sa zbavoval bolesti." usmial sa a prstom mi zotrel slzu z líca.

„Kedy si to urobil naposledy?„

„Myslím že tesne predtým ako som bol v nemocnici."

„Pred tou nehodou?" spýtala som sa.

„No vlastne.." chytil sa za zátylok. „Vtedy som nemal žiadnu nehodu." jeho hlas sa roztriasol.

„Čože?" nechápavo som civela.

„Vieš, snažil som sa ťa predo mnou chrániť." jeho zrak sa upriamil na zem. Bola som ticho. Neodpovedala som. Chcela som vysvetlenie.

„Vtedy som dostal asi nejaký záchvat. Počul som čudné zvuky a hlasy, ktoré mi neustále niečo vraveli. Previezli ma do nemocnice, kde mi zistili nejakú poruchu." povzdychol si. „Nechcel som ti ublížiť a nechcel som aby si o tom vedela. Som proste chorý. Som čudák a som pre všetkých nebezpečný. Prepáč." jeho oči sa pozerali všade, len nie na mňa. Vyhýbal sa mi pohľadom.

Najskôr som bola zdesená z toho, čo mi povedal. Neverila som vlastným ušiam. No teraz už o ňom viem konečne všetko.

„Mrzí ma to." hesla som.

„Čo ťa mrzí?" nechápal.

„Mrzí ma s čím žiješ a čím si si musel prejsť. Tvoj život je prázdny. Mrzí ma to."

„Môj život nie je prázdny. Je tu niečo, čo ma robí šťastným." jemne mykol kútikom úst a svoje oči zabodol do tých mojich. Ach, tie prenádherné čierne oči.

„Čo to je?"

„Victoria.." chytil mi ruku. „Povedz mi pravdu, cítiš ku mne niečo?" spýtal sa potichu a jeho pohľad zostal úplne nemý.

Nevedela som z neho nič vyčítať. Myslím, že mal z odpovede strach. Kým som si uvedomila, čo sa ma vlastne spýtal, zostala som váhať. Zmocnila sa ma panika a nevedela som odpovedať. Félix si všimol moje pochybnosti a na tváry sa mu objavil smútok. Hlavu zaboril do mojej ruky, ktorú držal. Ja neviem. Milujem ho? Nemilujem ho? Čo to vlastne robím? Spomenula som si na naše prvé stretnutie na moste, na to, ako dobre ovláda matiku, na naše rande... Prečo stále váham?

„Ja.. áno." vyšlo zo mňa.

Félix opäť pomaly zdvihol hlavu a prekvapenie na mňa zizál.

„Áno, Félix. Milujem ťa!" ani som sa poriadne nestihla usmiať, keď jeho pery pristáli na tých mojich.

Naplnil ma pocit lásky a neuveriteľnej slobody. Ruky som omotala okolo jeho hrude a cítila pulzujúce teplo jeho tela. Najkrajší pocit ma svete.

„Sľúb mi, že už to nikdy neurobíš." povedala som pomedzi bozky a prstami mu jemne prešla po zjazvenej ruke.

„Ak budeš pri mne, tak už nikdy." zahryzol mi do spodnej pery a užíval si moje stonanie od bolesti.

Bola som naozaj šťastná.

Félix je úžasný čudák.

Milujem ťa, čudák Carter!