Najsladšia sladkosť✅

3. Anjel v okne

Luno

S úsmevom na tvári som poskakoval za ostatnými na posledné stanovište. Vošli sme do miestnosti a všetkých v momente ovalil mráz a vietor. V triede boli všetky okná otvorené, takže cez ne prúdil dovnútra studený vzduch zvonku.

V jednom z veľkých okien sedel blonďavý tretiak. Jemne som zatajil dych a celý som stuhol na mieste. Bol nádherný. Chudý, svalnatý s prenikavými modrými očami... proste dokonalý. V ruke držal mobil, ktorý mu svietil do mierne znudenej, pekne rysovanej tváre. Bol som tak omámený pohľadom naňho, že som nezaregistroval dvoch tretiakov, ktorí sa postavili priamo oproti nám.

"Takže," prehovoril jeden z nich a ja som od ľaku takmer chytil infarkt. S námahou som odtrhol pohľad od toho anjela v okne a pozrel som sa do škaredej tváre uškŕňajúceho sa tretiaka predo mnou.

"Vitajte v Dome Mrazu decká!" Vykríkol a znovu sa škaredo zaškeril, čím odhalil rad poohýbaných zubov, ktoré by jednoznačne potrebovali strojček, "Je tu strašná zima, ako vidíte, zlatíčka. Prežiť ju môže len jeden z vás, no má na to, aby sa zachránil, len tri minúty! Zvoľte si medzi vami zástupcu, ktorého chcete zachrániť! A na tohto zástupcu v priebehu týchto troch minút musíte navliecť čo najviac z vášho oblečenia, aby v mraze dokázal prežiť!"

"Čo?!" Vykríkol som celý vydesený a podvedome som objal sám seba. Nikto si však môj výkrik do tmy nevšímal. Všetci boli príliš zaujatí riešením toho, kto bude ten šťastlivec, ktorého naobliekame do našich šiat.

Smutne som sa prikrčil. Tak rád by som to bol ja. Čo by som len za to dal? Ale vedel som, že to je hlúposť. Bol som si istý, že do veľkej väčšiny šiat, čo mali ostatní členovia môjho tímu na sebe, by som sa nenapchal. Nebol som nijak obézny, no miernu nadváhu som veru jednoznačne mal. No, možno viac ako miernu. Christine ma veľakrát utešovala tým, že som len roztomilo bacuľatý ako mačiatko, no mňa to nikdy neutešilo. Preto som nenávidel, keď ma ľudia videli nahého. A preto sa mi tak isto vôbec nepáčil zmysel celého tohoto stanovištia....

"Podľa mňa by sme mali nahádzať všetko to oblečenie na Susan," ozval sa jeden z Béčkarov a jeho bro prikývol, "je najchudšia a najmenšia z nás."

"Čože?" Zafňukal nešťastne Narcis, "Ja už som dúfal, že ju uvidím v spodnom prádle."

Uškrnul sa na Susan, ktorá sa od neho v momente, so znechuteným výrazom na tvári, odsunula.

"Tak teda máte vybraté?" Opýtal sa nás ten krivoústy tretiak. Všetci okrem mňa prikývli.

"Super. Túto Owen vám bude merať čas," Krivoústy tretiak ukázal na obrovského, masívneho tretiaka za sebou, ktorý prikývol a zdvihol do vzduchu hodinky.

Cítil som, ako sa celý potím. Mal som neuveriteľnú chuť proste otvoriť dvere a ujsť. Jedným očkom som pozrel na toho Anjela v okne, no ten sa ani nepohol. Akoby bol len sochou, či prízrakom. Odtrhol som od neho pohľad a zaťal som päste, rozhodnutý vymyslieť spôsob, ako sa z tej situácie dostať.

"Tri, dva, jedna... Teraz!" Vykríkol Krivoústy, čím nás odštartoval. Všetci sa začali v rýchlosti vyzliekať a podávať oblečenie mierne vydesene sa tváriacej Susan.

Môj plán bol jednoduchý. Rýchle som si vyzul ponožky a vyzliekol som si moju milovanú mikinu, pod ktorou som našťastie mal tričko.Naklonil som sa ku Susan a tak ako ostatní som jej podal moje vyzlečené oblečenie a rýchlo som zaliezol do kúta triedy. Pevne som dúfal, že ostatní členovia tímu sa uspokoja s mojou mikinou a ponožkami a nechajú ma tak.

Celý roztrasený som sledoval, ako ubieha čas. Dve minúty... Jedna minúta... Štyridsať sekúnd... tridsať sekúnd...Čím bližšie bolo ku vypršaniu času, tým lepšie som sa cítil a tým silnejšie vo mne ožívala nádej, že z tejto miestnosti vyjdem duševne v poriadku.