Najsladšia sladkosť✅

30. Škola

Matt

Do triedy som vošiel s veselým pískaním. Neponáhľal som sa. Bolo už síce po zvonení, ale matematikárka vždy meškala, takže mi to bolo vcelku ukradnuté. Veselým krokom som prišiel až k lavici, kde sedela Sonja a usadil som sa.

"Ahoj," pozdravila ma ticho.

"Čau," odvetil som s úsmevom. Bol som na ňu hrdý. Pomaly, ale isto sa prestala báť so mnou hovoriť a už sa ani tak netriasla vždy, keď ma uvidela.

Od toho škaredého pondelku, kedy ma chalani zmlátili ako žito, ubehlo už takmer päť dní. Vedel som, že celá situácia ešte nie je ukončená a že chalani udrú minimálne ešte raz, ale ťažkú hlavu som si z toho nerobil. Cez hodiny som bol so Sonjou, po škole som zdrhol ihneď von z budovy, vonku som sa držal v prítomností ľudí a samozrejme, čo najviac času som trávil s Lunom.

Každé ráno sme obaja makali skôr do školy, aby sme sa mohli vidieť pred vyučovaním v parku. Bola to jediná časť dňa, kedy sme mohli byť voľne sami sebou, v náručí toho druhého, bez toho, aby sme sa museli báť, že nás uvidí niekto, kto by nás jednoznačne vidieť nemal. Vždy sme boli v pokušení zostať aj po škole dlhšie v nejakej triede, ale strach, že by nás našiel niekto ako Kevin, bol príliš veľký.

Zavrel som oči a vychutnával som si sladkastú chuť Lunových pier, ktorú som ešte stále cítil v ústach po dnešnej rannej stretávke. Na rebrách som ešte stále cítil neuveriteľný chlad, ktorý mi tam zostal po dotyku Lunových rúk, keď mi ich strčil pod tričko. Mal ich tak studené, že jeho dotyk ma takmer bolel, no aj tak som ho nechal. Nechal by som ho aj keby šiel rukami hlbšie pod oblečenie. Bol som tak rád, že ho môžem mať pri sebe, že som nevedel vnímať nič zlé. Každým jedným dňom som sa doňho zamilovával viac a viac.

Do triedy nakráčala učitelka a celá trieda sa postavila. Predošlé dní som tento moment nenávidel, lebo som vedel, že od sladkého maznania s Lunom ma delí najdlhšia doba, ktorú budem nútený stráviť horkým učením sa, ale dnes to bolo inak. Bol piatok, jediný deň, kedy nemám nič po škole, čo znamenalo, že Luno konečne mohol ísť ku mne.

Pokiaľ zvládnem prekusnúť horkú pachuť vyučovania, dočkám sa sladkého poobedia s ním. Len a len s ním, pomyslel som si s úsmevom, kým som otváral zošit.

Dvojhodinovka z matiky sa tiahla tak pomaly, že som miestami mal pocit, že hodiny na stene sa zastavili. A na učenie som sa nevedel sústrediť ani omylom. Moje poznámky vyzerali asi nejak takto:

M: (0,100); l+3k=0
l€M (omg, l parí M to sa mi páči!)
????
(Voľné miesto pre poznámky od Sonji)
l+2k=??? Wtf?!
.... (náhodné čarbanice pripomínajúce písmená a čísla)
l+M= <3

Ach bože, láska je sviňa...

Konečne zazvonilo na koniec hodiny a ja som vystrelil z triedy rýchlosťou geparda, ktorému horí chvost. Ledva som vnímal schody miznúce pod mojimi nohami, keď som dobehol na tretie poschodie. Zastal som a cítil som, ako sa mi po tvári rozlieva úsmev. Na konci chodby ležala na gauči Christine, hlavu mala položenú Lunovi v lone a niečo mu vášnivo rozprávala, zatiaľ čo on sa jej prehrabával prstami v jemných hnedých vláskoch.

Mal som chuť tam vbehnúť a vlepiť Lunovi pusu, ale donútil som sa ostať pokojný. Pomaly som k nim podišiel a usmial som sa na nich: "Čaute!"