Najsladšia sladkosť✅

17. Na ničom nezáleží

Luno

(Túto kapitolu venujem: YourLovelyStina Špecialne kvôli časti v hviezdičkách :* a kvôli tomu, že si tak trochu mojou Christine)

Mal som pocit, že tá situácia ani nie je skutočná. Že je to celé len sen. Všetko to, čo mi hovoril, všetko to, čo sa dialo...

Určite som omdlel pri vysávaní. Potkol som sa o šnúru, udrel som si hlavu a zamdlel som. Iné vysvetlenie neexistuje.

No Matt ma z toho pocitu vytiahol rýchlo. Až príliš rýchlo. Ako keď ste v zime vo výrivke a vyjdete z nej von. Ten mráz a zima vás v momente vráti naspäť do krutej, studenej reality. Rovnako ako vrátila mňa Mattová veta. Strelila mi do ucha, no miesto toho, aby mi doňho vošla, sa zväčšila a silne mi doňho vrazila. Teda aspoň tak som sa cítil.

"Keby som nemal priateľku, tak ťa teraz pobozkám," pošepol, jeho nos stále pritisnutý k tomu môjmu, jeho dych dopadajúci na moje pery. Už som sa takmer naklonil a pobozkal som ho. Bol som tak blízko k tomu to urobiť. Ak by som mal pomalšie reflexy... spravil by som to. Ale vtedy mi došlo, o čo vlastne ide a stopol som všetky mechanizmy v mojom tele pripravené na bozkávanie.

Jemne som sa od Matta odtisol a povedal som len jedno jediné slovo: "Aha."

Prekvapene sa na mňa pozrel: "Čo sa deje?"

Pery som si stlačil dokopy a chvíľku som mlčal. Nebol som si istý, či sa čochvíľa rozplačem, alebo rozkričím ako snáď ešte nikdy pred tým.

"Vážne Matt?" Opýtal som sa ho a hlas sa mi triasol od hnevu, "Vážne sa to pýtaš? Dávaš mi nádeje, objímaš ma, hovoríš mi tak nádherne veci, ako ešte nikto predtým a potom to zakončíš takto? A ešte sa ma pýtaš, čo sa deje?!"

"Ja, prepáč Luno, ale... ale takto to proste je..." vyhabkal zo seba Matt.

"Nie, nie je!" Vykríkol som, "Tu totiž vôbec nejde o mňa! Ty máš proste len krízu osobnosti a nevieš, čo s tým. Neboj, nie si jediný, čo si tým prechádza, ale skutočne sa to nerieši tak, že niekomu povieš, že k nemu niečo cítiš, aj keď k nemu nič necítiš, ani nikdy nebudeš!"

"Nie Luno! Tak to nie je, skutočne!" Vykríkol zúfalo Matt a posadil sa.

"Tak ako to je? Chýba ti v živote láska, tak ju žmýkaš zo zdeptaného chalana, ktorému sa páčiš?"

"Nie!" Vykríkol Matt a v jeho očiach sa zaleskli slzy. To sa ešte nikdy nestalo. Matt vždy vedel udržať svoje pocity na uzde.

Vzdychol som si: "Myslel som si, že to nejak zvládnem... kamarátiť sa s tebou, ale.." hlas mi preskočil a po líci sa mi skotúľala slza: "keď mi hovoríš takéto veci a potom ich zničíš tým, že neopustíš Stacy..." hlas mi opäť preskočil a začal sa triasť, "proste choď domov Matt... a nechaj ma na pokoji... ak sa rozhodneš, čo budeš robiť, čo cítiš, čo chceš... tak za mnou môžeš doisť. A podľa toho ako sa rozhodneš, môžeme byť normálni kamaráti, alebo..."

Preglgol som. Nedokázal som vysloviť to slovo. Partneri. Frajeri. Znelo to tak príšerne nereálne.

Matt prikývol. On plakal. Skutočne plakal. Mal som chuť vrhnúť sa mu okolo krku a nepustiť ho. Miesto toho som sa len pozrel do zeme a sledoval som, ako na zem dopadajú moje vlastné slzy.

"Tak sa maj," pošepol Matt.

Neodpovedal som. Keď Matt vyšiel z izby, hodil som sa tvárou na vankúš a srdcervúco som sa rozplakal.