Najsladšia sladkosť✅

40. Môj raj

Luno

Bežal som lesom, pričom som sledoval oranžovo hnedé listy padajúce zo stromov všade navôkol mňa. Väčšinou jeseň príliš nemusím, ale táto bola skutočne krásna. Na chvíľu som spomalil sledujúc pád jedného z javorových listov. Padal tak pomaly a tak elegantne, akoby nič nevážil. Podobne som sa cítil aj ja. Cítil som, že ak by som vyskočil do výšky, ak by mojim smerom zavial silnejší vetrík, vzniesol by som sa. Tak ľahko a bezstarostne som sa cítil.

Veľký list začal klesať nižšie, stále sa približujúc viac a viac k mojej tvári. Na chvíľu som zaváhal, no potom som otvoril ústa. List dopadol na môj jazyk. Očakával som trpkú chuť dažďa a hliny, no miesto nej sa mi do úst vliala úžasne sladká chuť. Prekvapene som si vytiahol list z úst a až vtedy som si všimol, že nie je oranžovo hnedý, lebo je už zosušený, ale preto, lebo je celý z karamelu a čokolády. 

S nadšením som si strčil celý list do úst a prehltol som ho. Prešiel som k stromu na druhej strane cesty, z ktorého pravdepodobne list spadol. Odlomil som z neho kúsok kôry a už bez váhania som do nej zahryzol. Chutila ešte sladšie ako ten list a mne sa do žíl v momente vliala energia.

Rozbehol som sa lesom rýchlejšie, pričom som stále do úst chytal listy padajúce zo samotného neba.

Keď som konečne dorazil na koniec cesty, zostal som stáť ako obarený. Predo mnou sa rozprestierala šíra krajina žiariaca všetkými farbami cukru. Bolo to akoby sa všetky rozprávkové miesta spojili do tohto jedného bodu a vytvorili to najväčšie sladkosťové kráľovstvo, aké kedy bolo.

Radostne som zvýskol a v momente, ako som sa prebral zo šoku, rozbehol som sa ku všetkým tým pochúťkam. Jedol som všetko, čo som videl, ústa sa mi každou minútou plnili lahodnejšou a lahodnejšou chuťou a čo bolo hlavné, nezáležalo na tom, koľko som toho zjedol, necítil som sa ani trochu plný. Nič ma nebolelo, v hrudi som necítil pichanie, bol som šťastný a volný. Bol to raj. Môj raj.

Práve som postupne ochutnával sladké dlaždice vedúce dolu do doliny, keď som započul tichý vzlyk. Zmätene som sa obzrel okolo seba. Ovce z cukrovej vaty sa pokojne pásli, marcipánové motýle sa lenivo vznášali vo vzduchu, nič nenasvedčovalo tomu, že by niekto trpel. A predsa sa tie vzlyky ozývali. Dlhé a bolestné.

Zdvihol som sa a pomalým krokom som sa vybral po chodníku dolu do doliny. Každým jedným krokom som počul plač hlasnejšie a intenzívnejšie a panika vo mne rástla. Urobil som ďalší opatrný krok, keď sa podo mnou zrazu rozlomila zem. Vykríkol som a tlmene som zjajkol, keď som hneď na to dopadol na tvrdú podlahu.

Obzrel som sa okolo seba vďačný, že mi okuliare, napriek pádu, zostali na nose. Nachádzal som sa v kryštálovej jaskyni a na malý moment som sa zľakol, že som sa prepadol už niekam inam, že už nie som v raji.

S rýchle búšiacim srdcom od strachu som sa dotkol jedného kryštálu a zatajil som dych, keď som si uvedomil, z čoho sú vytvorené. Cukor. Čistý cukor v nespracovanej forme, ten najsladší z najsladších. Boli to veľké kryštáliky cukru.

Práve som sa chystal jeden z tých lahodných špicov oblízať skrz-naskrz, keď sa opäť ozvalo to trýznivé vzlykanie. Opatrne som sa vybral do tmy smerom k miestu odkiaľ zvuk vychádzal. Bál som sa, že sa v tej tme úplne stratím, no po chvíli sa predo mnou zjavilo belasé svetlo vychádzajúce z niečoho, čo vyzeralo ako veľká kocka.

Spomalil som krok. Vzlyky vychádzali priamo z nej a každým jedným posunom mojich nôh boli hlasnejšie.

Vtedy som si všimol malej siluety vnútri kocky. Človek stočený do klbôčka, sedel v rohu s tvárou zaborenou do jeho dlaní. Teraz som si už bol istý, že to on vzlykal.

To však nebolo to, čo ma znepokojilo. Ten človek mi bol náramne povedomý. Urobil som ešte pár krokov dopredu a s rukou priloženou na čele som sa pokúsil zaostriť.

Vtedy mi došlo na koho hladím a prvýkrát odkedy som sa ocitol v tomto dokonalom raji som ucítil bolesť.

"Matt!" Vyhŕkol som vydesene a rozbehol som sa ku sklenenej kocke tak rýchlo, že som vrazil do jej priesvitnej hladkej steny, ktorá v momente hlasne zadunela.

S Mattom v jej vnútri to však nepohlo. Vyzeral stále rovnako, stále rovnako príšerne a beznádejne. Tisol si tvár do dlaní, stočený v čo najmenšej guličke, vzlykajúc tak hlasno, že z toho tŕplo celé telo.

"Matt!" Vyhŕkol som opäť a čo najsilnejšie som zabúchal päsťami o stenu kocky.

Matt sa však aj tak nepohol, akoby si ani nevšimol, že tam som.

Nechápal som to. Nechápal som, ako je možné, že ja ho počujem, ale on mňa nie.

V tej chvíli mi to došlo. Došlo mi, čo sa deje. Vzdal som sa ho. Vybral som si tento raj, môj vlastný sebecký raj, čím som od seba odrezal Matta.

Odvrhol som jediného človeka, ktorý ma kedy miloval, len kvôli mojej vlastnej hrdosti a kvôli hlúpym sériovo vyrábaným sladkostiam.

Ako som mohol dopustiť, aby sa zo mňa stal tak odporný tvrdohlavý egoista?

"Je mi to ľúto Matt!' vykríkol som i keď som vedel, že ma nepočuje.

"Je mi to ľúto!" Vykríkol som opäť, zatiaľ čo som trieskal päsťami o sklo najsilnejšie, ako som vedel, "Prosím prepáč!"

Sklo pod mojimi päsťami začalo praskať a po chvíli sa rozpadlo úplne. Nepadol som však do kocky, nepadol som na schúleného Matta. Všetko okolo mňa zmizlo a ja som sa rúcal dolu do tmavej temnoty, až kým ma úplne nepohltila...

Juch, podarilo sa, dve kapitoly za jeden deň, snáď máte radosť zlatíčka :). A dúfam, že Vás poteší, že zajtra môžte očakávať tiež jednu, možno dokonca aj dve kapitoly :3. Zatiaľ sa majte! :* (Ps: snáď Vám došlo, že táto kapitola bola celá len snom.)