Najsladšia sladkosť✅

37. Beznádej

Matt

Už veľakrát som si v živote povedal: "Tak toto bol teda jednoznačne najhorší týždeň v mojom živote". Keď som bol na vodárskom tábore a zabudol som si polovicu vecí doma, keď som musel týždeň brigádovať v hoteli a pravidelne som narážal na užívajúce si páriky, keď som bol čerstvo zamilovaný do Stacy a ona musela ísť na týždeň do zahraničia.

No však žiadny z tých týždňov nekonkuroval tomu, ktorý nasledoval po mojojej hádke s Lunom. Dúfal som, že nájdeme kompromis a že pomalými krokmi sa mi Luna podarí aspoň trochu potlačiť správnym smerom, no on sa zaťal. Zaťal sa príšerne. Každý deň viac a viac.

V pondelok si vždy, keď sme boli spolu cez prestávku, zobral so sebou muffin, alebo čokoládovú tyčinku a zakaždým, keď som ho napomenul, kusol do nej ešte silnejšie. V utorok bol rozhodnutý každú jednu prestávku ísť do bufetu. Nezáležalo na tom, ako som argumentoval, ako som prosíkal, ako som mu hovoril, že ho ľúbim, že nechcem, aby sa mu nič stalo, nepomohlo to.

V stredu mi došlo, že čím viac sa budem snažiť, tým horšie to len bude. Po škole som ho ani nečakal, vybral som sa priamym krokom rovno do posilky, no vo dverách som sa hneď otočil a odišiel som domov. Cítil som sa tak unavený fyzicky aj psychicky, že som sa nezmohol na nič iné, ako na zvalenie sa do postele. Zachumlal som sa do periny a chvíľu som sa len díval do steny.

Čo mám robiť? Čo mám robiť? Čo mám robiť? Pýtal som sa postupne každého jedného predmetu v miestnosti, no odpovede sa mi nedostalo. Beznádej mi úplne opantala telo. Po chvíli som ucítil prvú slzu stekajúcu dole mojou tvárou, ku ktorej sa po chvíli pridali ďalšie. Čoskoro som sa úplne rozvzlykal.

Čím viac sa snažím, tým je všetko len horšie, uvedomil som si a objal som vankúš, Možno bude lepšie... možno bude lepšie, keď sa proste vzdám... aj tak to je to, čo Luno chce... možno to tak bude najlepšie.

Rozplakal som sa ešte viac, no vedel som, že inú možnosť nemám. Musím sa zmieriť s tým, že moja milovaná osoba sa ničí a ja s tým nemôžem nič urobiť.

Na ďalší deň som šiel naschvál na skorší autobus. Nechcel som sa s ním stretnúť. Vedel som, že by zas naschvál raňajkoval v autobuse a jeho raňajky by opäť pripomínali skôr dezert ako raňajky a až príliš som sa bál, že by som sa neudržal a začal ho opäť presviedčať, aby sa zmenil.

Odvážil som sa za ním ísť až po tretej hodine. Dúfal som, že sa mi ho podarí prehovoriť ísť na chvíľu von. Mohli by sme sa tak v súkromí maznať a on by sa aspoň prešiel. Bol by to aspoň malý krok v tom, ako mu pomôcť, bez toho, aby som ho musel nasilu presviedčať.

Na treťom poschodí som zbadal Christine. Ju sa proste nedalo nezbadať. Mala obrovskú huňato-košatú ružovú sukňu a vo vlasoch tak pestrofarebnú čelenku z kvetou, že keby sa vybrala na druhú časť školy, kde sa nachádza základka, deti by sa za ňou rozbehli v nádeji, že je to víla.

"Ahoj," pozdravil som ju v momente, ako som sa priblížil, "kde máš kamaráta?"

Christine sa na mňa pozrela a na jej tvári sa objavila neistota a obavy: "Práveže neviem... už hodinu som ho nevidela..."

Prekvapene som na ňu vyvalil oči, pričom vo mne začal pomaly, ale isto narastať strach: "Nebol... nebol na vyučovaní?"