Najsladšia sladkosť✅

10. Cesta domov

Matt

(Keďže ste sa nejak nevedeli zhodnúť, či chcete pokračovanie odhalenia z Lunového, alebo z Mattového pohľadu, dávam vám aj Mattov ;). )

Wow... tak toto ma úprimne prekvapilo... Teda, možno som to mal tušiť. Možno som to aj tušil. Luno mi vždy prišiel zvláštnejší, nežnejší a možno aj trochu ženskejší než väčšina mojich kamarátov, ale toto... nejak som to proste nečakal.

Aj keď navonok som bol pokojný, pretože som nechcel byť k Lunovi za to zlý, naopak, chcel som mu dať oporu, v hlave mi bežali všetky kolieska na plné obrátky a srdce mi bilo ako šialené.

Ja sa mu páčim! Úprimne, musím priznať, lichotilo mi to. Tak isto, oproti iným chalanom, nedesilo ma to. Nebál som sa chytiť ho za rameno a usmiať sa naňho. Keby sme mali prespávačku, nebál by som sa ležať vedľa neho. Veril som mu a vedel som, že je moc hanblivý na to, aby urobil nejakú hlúposť. Bol som plne pripravený byť naďalej jeho kamarátom. No... on očividne nie.

Kráčal som cez ulice smerom domov. Šiel som peši tak, ako som povedal, ale neutekal som, kráčal som pomaly. Stále som mal neuveriteľnú chuť otočiť sa na päte a vrátiť sa za Lunom, skontrolovať, či je v poriadku a utešiť ho. Ale... ako ho môžem utešiť? Nemôžem s tým urobiť nič. Ak by som sa vrátil, len by som prehĺbil jeho trápenie. Luno mal pravdu.

V oku ma začala štekliť slza, ktorú som si však rýchle zotrel. To, že som väčšinu času, hlavne v škole a pred rodičmi, celkom úspešne darilo skrývať city neznamenalo to, že ich nemám. Mám ich a teraz sa prejavili. Bol som skutočne smutný.

Vo vrecku mi začal bzučať mobil a noha mi začala svietiť, akoby som tam mal kŕdeľ agresívnych svetlušiek.

Zavrčal som. Naozaj som teraz nemal chuť s nikým hovoriť, plus ruky som mal tak skrehnuté od zimy, že som do nich ledva dokázal chytiť mobil. Volala mi mama. Povzdychol som si a zdvihol som to.

"Matt!" Vykríkla moja mama.

"Ahoj mami," odpovedal som jej znudeným hlasom, ktorým som sa snažil skryť smútok.

"Kde sa toľko túlaš! Už je tma, mal si byť dávno doma!" vyhŕkla na mňa nahnevane, no i vydesene.

"Ja viem mami," odpovedal som jej a prešiel som si rukou po tvári.

"Dúfam, že si zas nebol niekde piť s Owenom, Kevinom a Traceom!"

"Wth, mami, je pondelok, dnes by nešiel piť ani ten najväčší blbec. A nebol som vonku ani s Kevinom, ani s Owenom, ani s Traceom."

"Tak so Stacy?" vyzvedala mama.

"Bol som vonku s jedným kamarátom mami."

"S akým?" Vyzvedala mama ďalej.

Ja myslím, že ktokoľvek, kto pozná moju mamu, vie po kom mám ten škaredý zlozvyk vyzvedať a potrebu vedieť všetko.

"Nechaj to tak mama, doma ti poviem," odbil som ju.

"A kedy dôjdeš domov?" Opýtala sa ma s jemným náznakom hnevu v hlase.

"O pätnásť minút som doma mami, neboj sa, už som na ceste," odpovedal som jej s upokojujúcim tónom v hlase.

Mama sa so mnou rozlúčila a konečne položila. Znovu som si vydýchol. Krok som spomalil ešte viac. Nechcelo sa mi ísť domov.

Už som si išiel vložiť mobil naspäť do vrecka, keď som si všimol, že na obrazovke mi svieti upozornenie o novej správe. Prešiel som prstom cez obrazovku a otvoril som ju. Bola od Stacy. Ako inak.

"Zlatko, dúfam, že sa zajtra uvidíme, chýbaš mi <3 :("

Parkrát som zažmurkal na žiariacu obrazovku a pred tým než zhasla som odpísal: "Neboj, zajtra sa určite vidíme :)"

Na druhú časť vety som nereagoval. Nechcel som klamať. Po celý deň som sa skutočne bavil s Lunom a na Stacy som ani len nepomyslel. Úprimne, dnes mi určite nechýbala. Cítil som sa za to trochu zle. Akoby mi to malo pomôcť od výčitiek svedomia, vypol som si data, takže to vyzeralo, že nie som online a správy mi neprichádzajú.

K domu som prišiel až po viac než dvadsiatich minútach. Vedel som, že mama bude zúriť, ale bolo mi to jedno. Pomaly som sa šuchtal hore schodmi.

Keď som sa už pomaly blížil k dverám od nášho bytu a moje telo sa dostalo do blízkosti žiarenia vychádzajúceho z wi-fi rutera, mobil mi opäť zapípal. Sláva. Samozrejme, bola to správa od Stacy: "Milujem ťa <3"

Opäť som neodpísal. Nie že by som ju nemiloval, samozrejme, že som ju ľúbil, ale nejak... necítil som sa na to odpísať jej. Vzťah mňa a Stacy bol jedným z hlavných dôvodov, prečo bol teraz Luno smutný. Síce, aj keby som so Stacy nebol, asi by to nič nezmenilo. Aj tak by sme spolu byť nemohli, lebo no... ja som bol hetero, to je holý fakt, ale aj tak... nejak mi proste neprišlo správne vyznávať Stacy lásku tesne po tom, čo sa stalo u Luna.

Vošiel som domov a zamieril som rovno do mojej izby. Mama na mňa niečo kričala z kuchyne, buď sa pýtala na môjho záhadného kamaráta, s ktorým som dnes bol vonku, alebo mi nadávala, že meškám. Bolo mi to jedno... nereagoval som.

Vošiel som do izby a trochu hlasnejšie, ako som chcel, som za sebou zavrel dvere. Bez uvažovania som sa hodil na posteľ a tvár som si zaryl do vankúša. Zahryzol som do jemnej látky na povrchu, aby som udržal slzy. Cítil som sa tak príšerne smutne. Tak príšerne prázdne. Nechápal som, čo to so mnou je, čo sa to so mnou deje. Asi som bol len smutný z náhlej straty kamaráta. Alebo... v tom bolo aj niečo iné?

Zlatíčka! Je tu desiata kapitola, takže rovnako ako pri piatej kapitole, mám na vás zopár otázok. Čo si zatiaľ myslíte o príbehu? Ktorá postava je vám najsympatickejšia? Čo sa vám páči najviac a čo by ste mi naopak vytkli? Naozaj by sa mi to hodilo vedieť, aby som sa mohla v budúcnosti vyhnúť chybám, ktoré robím a dať vám tak príbeh, ktorý budete čítať so skutočnou radosťou <3