Najsladšia sladkosť✅

41. Nemocnica

Matt

"Hej, dávajte pozor, mladý pán, takmer ste ma zhodili!"

Výkrik už asi tretieho doktora, ktorého som počas môjho šprintu cez Tehelnú nemocnicu zrazil, som ledva vnímal.

Nevedel som z akých tupých dôvodov previezli Luna na najvyššie, piate poschodie, nemocnice, no malo to za následok to, že som sa teraz rútil cez niekoľko schodísk ako blázon. Pár ľudí sa na mňa pozrelo nahnevaným pohľadom, keď som okolo nich prefrčal, no väčšina sestričiek ma zvysoka ignorovalo. Asi si mysleli, že sa rútim za svojou priateľkou, ktorá sa zranila pri robení nejakej hlúposti, ktoré väčšina teenagerov robí na každej druhej party. Nikoho z nich asi nenapadne, že idem za svojim priateľom, ktorý si kvôli svojmu neriešenému problému spôsobil infarkt.

Konečne som sa dostal na piate poschodie a stále v maximálnej rýchlosti som vošiel do chodby označenej nápisom "Kardiologia". Takmer v momente som vrazil do mojej mamy.

"Kde je? Musím ho vidieť!" vykríkol som a pokúsil som  sa ju obísť.

"Matt!" vykríkla a objala ma, čím mi zabránila utekať ďalej po dlhej bielej sterilnej chodbe.

"Ja ho musím vidieť..." vyhabkal som, no už potichšie. Nevedel som sa brániť, keď ma mama držala vo svojom objatí. Z hrdla mi vyšiel ďalší vzlyk a hlava mi v momente padla na jej rameno. Mama mi prešla rukou po chrbte a pošepla roztraseným hlasom: "Počúvala som, čo hovoria lekári a... potvrdili, že dostal infarkt... previezli  ho na nejakú sálu... asi ho idú operovať, alebo také niečo."

"Operovať?!" vyhŕkol som a vydesene som sa od mami odtiahol, "Takže potrebuje bypass?"

"Ja... ja neviem..." Mama vyzerala skutočne vydesene. Očividne konečne pochopila, že som si nevymýšľal, ani nepreháňal, ale že Luno je reálne v ohrození života.

"Nebojte sa, bypass nepotrebuje, len mu musíme vykonať koronárnu angioplastiku... teda... spriechodniť tepnu."

Prekvapene som sa obzrel a zbadal som to ryšavé dievča zo sanitky. Strapaté vlasy mala zopnuté v drdole a v rukách stále stískala svoj zápisník.

"Takže... takže prežije?" opýtal som sa s hlasom plným obáv.

Ryšavka sa usmiala: "Takmer určite. Ako dlho ale bude žiť, závisí len na ňom a na tom, akú sa rozhodne mať životosprávu. Ak mám byť úprimná, ešte asi nikdy som nevidela tak veľa cholesterolu v krvi teenagera."

"Ja viem," pošepol som a nešťastne som sa pozrel do zeme. Tak strašne som si prial, aby sa Luno po tomto zážitku uvedomil a aby sa začal stravovať aspoň o trochu lepšie, no boli to len moje prázdne priania. Nemohol som vedieť, ako sa rozhodne. Možno si z toho nič nevezme, možno ho ani zástava srdca nepresvedčí o tom, aby sa zmenil.

Opäť som sa pozrel na ryšavku a neisto som sa jej opýtal: "Čo vlastne robíš tu? Myslel som, že patríš ku... hm... ako sa to povie... sanitkárkom?"

Ryšavka sa zasmiala: "Hah, nie. Skutočne už vyzerám tak dospelo? Ja som tu len na stáži, vrámci štúdia medicíny. Som vždy tam, kde ma potrebujú. Alebo tam, kde sa mám možnosť doučiť niečo nové."

"Aha," prikývol som a opäť som si dievča prezrel. Vyzerala skutočne mlado na to, aby bola lekárka.

"Mickey! Poď sem prosím ťa!"ozvalo sa z druhej strany chodby.