Najsladšia sladkosť✅

14. Majster žehlenia

Matt

Ak by sa dalo cez mobil vraždiť ľudí, s ktorými práve voláte, už by som bol mŕtvy. Stacy na mňa v momente, ako som zdvihol mobil, pustila nával nenávistného, histerického kriku plného nadávok. Snažil som sa ju upokojiť, ale márne. Pravdpodobne ma ledva počula.

"Ty jeden debilný idiot! Čo to má znamenať? Ja už som z teba úplne zúfalá! Čakám ťa hodinu pred školou, aby sme spolu mohli niekam ísť a ty odídeš domov?! Si normálny!? Zas mi rušíš všetky sľuby, čo mi dávaš! Mám dosť teba aj nášho debilného vzťahu!"

Zhlboka som sa nadýchol a čo najpokojnejším hlasom som prehovoril: "Stacy... ja... je mi to skutočne ľúto... zastavila ma triedna Kvintanov a... no, ten môj kamarát je chorý a... niekto mu musel doniesť úlohy..."

"Ale veď ty nie si ani jeho spolužiak Matt! Ani nič! Vieš, ako to znie Matt?! Uvedomuješ si, ako to pôsobi?! Nedivila by som sa, keby si mal teraz ruky v nohaviach nejakej štetky!"

"Stacy! Prosím ťa!" vykríkol som už takmer zúfalo, "Vieš, že by som ťa nepodviedol láska, vieš, nie? Naozaj som len musel chudákovi chlapcovi odniesť úlohy. Nič viac, sľubujem."

"Tak prečo si mi nezavolal aspoň? Nedal si mi vedieť, kde si? Do kelu!"
kričala ďalej Stacy, "Prečo si ma nezobral so sebou!? Hah?"

"Lebo..." začal som, pričom som sa chytil utrápene za hlavu: "lebo som idiot."

"Aspoň na niečom sa zhodneme," odvrkla Stacy.

"Prepáč láska, naozaj... nenapadlo mi to. Bál som sa o toho chalana, neodpisoval mi a... nevedel som, čo s ním je, musel som ho skontrolovať."

Vedel som, že sú to všetko príšerné výhovorky, ale tak to proste bolo. Nečakal som, že mi hneď odpustí, ale klamať jej rozhodne nebudem, to nie.

"A o mňa si sa nebál? A nezaujímal? Že kde som, že čo so mnou je? Hm? Ha?" pokračovala ďalej Stacy.

"Prepáč, zlatko, ja..." hryzol som si do pery. Vedel som, že tu slová a výhovorky už nepomôžu, treba začať konať, "je mi to skutočne ľúto... a chcem ti to vynahradiť... takže, ale len pokiaľ chceš... pozývam ťa niekam. Kamkoľvek len budeš chcieť."

Stacy chvíľu mlčala. Zahryzol som si do pery a bez toho, aby som si to uvedomil, som zrýchlil krok. Na druhej strane hovoru sa ozval hlasný vzdych: "Fajn. Platí. Ale ak sa niečo pokazí, tak..."

"Som synom smrti," dopovedal som za ňu a aj keď ma nevidela, zdvihol som tú ruku, v ktorej som nemal mobil, akoby som sa vzdával.

"Presne tak," odpovedala Stacy a v jej hlase som započul náznak smiechu. Usmial som sa. Matt: majster žehlenia.

Keď som zrušil telefonát, mal som v sebe skutočne dobrý pocit. Zajtrajšok bude dokonalý. Ráno bude Luno už v škole, budem sa s ním môcť porozprávať a poobede pôjdem von so Stacy. Všetci budú šťastní. Žiadne zlomené srdcia. Žiadne premočené servítky.

Lenže Luno do školy nedošiel. Ako idiot som sa ráno ponáhľal na skorší autobus, aby som stihol byť v škole skôr, ako Stacy a mohol s ním hovoriť. Vybehol som na tretie poschodie s úsmevom na tvári, ktorý mi však ihneď zamrzol, keď som zbadal znudenú Christine. Kukla na mňa, a aj keď jej znudený výraz nezmizol, kútikmi jej mierne pobavene myklo, keď ma uvidela: "Je mi lúto, že ťa musím sklamať Romatto, ale Juno tu ešte nie je."