Najsladšia sladkosť✅

8. Objatie

Matt

Smutne som sa naňho pozrel s očami plnými nadeje a dúfal som, že už konečne povolí a prehovorí. Vedel som, že som trošku klamal, keďže som tušil, dokonca by som si dovolil povedať, že som vedel, čo s ním je, čo ho trápi, ale aj tak som si prial, aby mi to povedal sám.

Luno si povzdychol a vo mne na moment zažiarila nádej, že sa mi otvorí, no on len ticho pošepkal so zrakom zabodnutým do zeme: "Nechcem o tom hovoriť, prepáč Matt..."

Kútiky ust mi padli nižšie. Toto zabolelo. Ale aj keď som bol sklamaný, že mi to nechce povedať, nechcel som ho k ničomu nútiť.

"To je v poriadku, chápem, neboj sa," pošepol som, na moment som zaváhal, zhlboka sa nadýchol a objal som ho. Už som sa nezvládol len tak nečinne dívať, musel som to urobiť.  Cítil som, ako celý stuhol. Asi to objatie nečakal.

Úprimne, bolo to zaujímavé. Už dlho som neobjímal chalana, nebol som si istý, či som vôbec niekedy nejakého objímal, možno Tracea keď mal depky, no nešlo len o to. Neviem či som niekedy objímal niekoho kto... no... povedzme, že nemal práve najlepšiu, ideálnu postavu.

Pokojne si povedzte, že som povrchný, ale mne sa proste páčia štíhle baby, alebo, keď už tak, klasickej priemernej postavy. Tučné baby sa mi proste nikdy nepáčili, ba čo viac, prišli mi trochu nechutné, dokonca až odpudzujúce. Ale nikdy som si, samozrejme, oproti Owenovi a Kevinovi, z tučnej baby srandu nerobil, proste som ich len ignoroval a snažil som sa s nimi príliš neprichádzať do kontaku.

Proste... chalanov a tučných ľudí som nikdy neobjímal, preto bol pre mňa tento moment tak veľmi nezvyčajný a zvláštny. No... na moje veľké prekvapenie, nebol ani nepríjemný. Práve naopak.

Keď som objímal Luna, mal som pocit, akoby som objímal veľký, mäkučký, teplučký vankúšik. Opatrne som mu začal prechádzať rukou po chrbte a potešil som sa, keď sa Luno konečne uvoľnil a objal ma naspäť.

Vtedy som trošku zmenil názor. Nie... Luno nebol ako vankúš, bol skôr ako, hmm... Marshmallow... Veľký plnený marshmallow. Z vonku síce mäkký a tučný a nie moc esteticky príjemný, ale vnútri naplnený niečim tak strašne sladkým a dobrým, že to zatienilo jeho nedokonalý vonkajšok.

Zavrel som oči a užíval som si naďalej objatie. Naozaj som si to užíval.

Už som začal uvažovať nad tým, že by som ho asi mal pomaly pustiť, keď som započul, ako Luno zaplakal a sekundu na to som zacítil, ako mi na hrudi, do ktorej mal vtlačenú tvár,  vzniká mokré miesto.

On sa rozplakal! Môj plán ho pustiť som v momente odvolal a rýchle som si ho pritiahol naspäť k sebe. Dúfal som, že sa upokojí a prestane pomaly plakať, no on spravil niečo, čo som fakt nečakal. Položil mi ruky na hruď, zaprel sa do nej a rýchlo sa odo mňa odtisol.

"Čo?" Začal som nechápavo otázku, no Luno ma predbehol.

"Nerob to," pošepkal so zrakom zabodnutým do zeme. Po líciach mu neprestajne tiekli ďalšie a ďalšie slzy, na čo následne padali na zem, kde sa vpíjali do mierne špinavého koberca, ktorý sa nachádzal snáď na každej jednej chodbe.

"Čo nemám robiť Luno? A prečo? Ja nechápem? Povedz mi, prosím ťa, konečne, čo som spravil zle? Ja sa v tebe naozaj nevyznám..." opýtal som sa ho nechápavo, ku koncu som už trochu zdvihol hlas, keďže som už skutočne strácal trpezlivosť, no aj tak som k nemu nežne a opatrne natiahol ruku.

Luno sa ruke uhol, jemne sa pri tom ohol do zadu a znovu zaplakal: "Neobjímaj ma prosím Matt. Len tým všetko zhoršuješ."

Tak teraz som už naozaj vôbec ničomu nerozumel. Ako mu to, že ho objímam zhoršuje depku? Žeby mi tak veľmi závidel postavu, že nebol schopný ma ani len objímať? Nie to sa mi naozaj nezdalo. Keby to tak bolo, odtisol by sa odo mňa hneď v tom momente, ako som ho objal a on si jednoznačne, minimálne zo začiatku, objatie užíval, to mi bolo jasné, keďže ma objímal naspäť minimálne tak silno, ako som ja objímal jeho. Nie, bude v tom niečo iné.

"No tak Luno, prosím, bude ti lepšie keď sa mi s tým zdôveríš. Ja to pochopím naozaj."

"Nepochopíš!" Vykríkol Luno s očami plnými sĺz.

"Ako to môžeš vedieť?" Opýtal som sa ho opatrne, "ja som veľmi tolerantný človek, aj keď tak na prvý pohľad nevyzerám. Chápem veľa vecí. Neboj, nech to je čokoľvek, nebudem sa ti smiať a pochopím to."

Luno pokrútil hlavou a ďalej trval na svojom: "Nepochopíš Matt... ty... ach ty nikdy nezažiješ, to čo teraz prežívam, nikdy neucítiš aký to je pocit."

"Tak mi povedz, aký to je pocit Luno. Ja... naozaj chcem vedieť, čo cítiš," povedal som a dúfal som, že som otázku položil správne.

Luno prestal plakať a akoby stratil silu vzdorovať pošepol: "Chceš vedieť, aký to je pocit Matt? Je to pocit zlomeného srdca. Pocit, že niečo, čo si z celej duše želáš sa nikdy nesplní. Je to pocit, ktorý nastane potom, čo si uvedomíš, že ten príjemný moment skončil a tá nádej, ktorú vyvolal bola len chvíľková a nepravá. Tak, ako teraz."

Luno sklonil hlavu a ja som naňho len nemo hľadel. Uvažoval som nad tým všetkým, čo mi teraz povedal a nad tým, čo to vlastne celé znamená.

Márne nádeje? Chvíľkový dobrý pocit, ktorý ale hneď skončí? Zlomené srdce? Tak, ako teraz?

Pomaly mi to začínalo dochádzať. Otvoril som oči a cítil som, ako mi srdce bije rýchlejšie. Všetko to čo hovoril... akoby ukazovalo na to, že to objatie, ktoré som mu dal... bol ten príjemný moment, ktorý mu dal chvíľkovú nádej... nádej ktorá sa v momente stratila.

Ale... to by znamenalo, že.... Nie veď to je nemožné! Alebo snáď áno? Vysvetľovalo by to veľa... To prečo na mňa tak často hľadí, to prečo sa stále červená, keď som v jeho prítomnosti, to prečo bol tak ochotný stráviť so mnou celé tie nákupy bez jediného protestu... Och bože, vysvetľovalo by to všetko...

Opatrne som sa pozrel na Luna, ktorý vyzeral ako kôpka nešťastia. Bol stočený do trochu väčšieho klbka a ešte stále plakal. Preglgol som. Vedel som, že je toho naňho neskutočne veľa, ale musel som vedieť pravdu.

"Luno..." začal som najopatrnejšie, ako som vedel, "ja... ehm... teda ty... teda... ehm... páčim sa ti?"

Díval som sa naňho a so zatajeným dychom som sledoval ako prikyvuje.

Ako som sľúbila, ani ste nestihli zavrieť Wattpad a je tu ďalšia kapitolka :3. Matt konečne zistil, čo sa deje a Luno je na tom stále horšie. A teraz mám na vás naozaj dôležitú otázku milí moji čitatelia. Z koho pohľadu by ste chceli ďalšiu kapitolu? Z Lunového, či z Mattového? Začnem ju písať tak najskôr v pondelok, takže dovtedy máte čas :D. A opäť ďakujem za každú jednu hviezdičku, či komentík :3.