Najsladšia sladkosť✅

15. Zádrheľ menom Tiffany

Luno

Aby som ráno vstal skôr, nastavil som si budík, čo nerobím takmer nikdy v dni, keď nejdem do školy. Bol som totiž plne rozhodnutý poriadne pripraviť dom na Mattovu návštevu. Všetko poupratovať, povysávať dlážku a vyhodiť všetky obaly od sladkostí, ktoré sa po dome váľali doslova všade. Keby si niekto ľahol do mojej postele, pomyslel by si, že mi tam dakto vysypal odpadkový kôš po skončení Halloweenu.

Keď som sa po dlhej námahe vyšuchtal z postele (mal som pocit, že mi to trvalo každý jeden hlúpy deň dlhšie), rozhodol som sa ísť dole po vysávač. Už v strede schodov som zostal zarazene stáť. Z dola som počul zvuk zapnutej televízie.

Čo to je? Veď doma predsa nikto nie je! Telka nemá byť prečo zapnutá! Áno, ráno sa každý príliš ponáhľa na to, aby ju stihol vypnúť, ale takisto na to, aby ju stihol zapnúť, nieto ešte pozerať! Nikto predsa ráno pred školou nepozerá telku!

Opatrne som zišiel dole po schodoch a nakukol som do obývačky. Na gauči sedela Tiffy. Bol to vcelku vtipný obraz. Na jednu stranu čumela na telku a pojedala nezdravé chrumky, na druhú stranu pri tom poskakovala a kývala nohami ako šialená. To bola proste Tiffy. Kvôli svojej vrodenej hyperaktivite bola jedinou štíhlou osobou v našej rodine a keďže k tomu mala aj bledšie vlasy než zvyšok rodiny, veľa ľudí si stále chybne myslelo, že je adoptovaná. Mama vždy tvrdila, že jej vlasy ešte stmavnú, no podľa mňa len zahovára to, že zahla otcovi. Ktovie?

"Tiffy!" vykríkol som na ňu, "Čo tu prepánajána robíš?! Máš byť už dávno v škole!"

"Nemám!" vykríkla nadšene Tiffany, postavila sa na gauč a víťazoslávne preskákala z jedného konca na druhý.

"Neskáč po tom gauči!" skríkol som po nej, "mamička sa vždy potom hnevá, že je podupaný. A stále si mi nevysvetlila, čo tu robíš."

Tiffy sa trošku upokojila, sadla si na gauč a pokračovala vo svojom šialenom mávaní nohami: "Všetky mladšie deti u nás v škole majú dnes športový deň. Mamička povedala, že športový deň je hlúposť a že mám zostať doma. Zostala by tu so mnou, aby som nebola sama, ale keďže ty zostávaš doma tiež, lebo si stále choručký, išla do práce."

Tiffy nadšene výskla, rozbehla sa ku mne nadľudskou rýchlosťou a v skoku ma objala. Ja som zostal len bez pohnutia stáť. Tiffy milujem z celého môjho srdca, je to moja malá dokonalá sestrička, ale dnes som naozaj potreboval dom len pre seba. Chcel som ho celý bez rozptýlenia poupratovať a poobede si užiť to, že môžem byť sám s Mattom. Ale ak je doma Tiffy, znamená to, že nebudem mať ani na milisekundu súkromie.

"Čo sa deje?" Opýtala sa ma Tiffy, pričom ma neprestávala stískať svojimi malými rúčkami.

"Ale nič," usmial som sa na ňu, postrapatil som jej biele kučery a vydal som sa po vysávač. Dúfal som, že ma nechá tak a nebude ma nasledovať, no moje obavy boli potvrdené. Ani som ho nestihol zapojiť do zástrčky, už na ňom sedela s očami upriamenými na mňa: "Prečo ideš vysávať? Príde k nám babka?"

"Nie, babka k nám nepríde," zamrmlal som a zapol som vysávač. Tiffy z neho v momente odskočila a postavila sa predo mňa, čím mi zabránila v práci: "Tak kto k nám príde? Musí k nám niekto prísť! Vždy, keď upratujeme, niekto k nám príde."

Vzdychol som si: "Možno k nám príde jeden môj kamarát."

Tiffy sa rozžiarili očká: "Kamarát? A poznám ho? Kedy príde? Aký je?"

Pustil som hubicu a miesto nej som si zobral na ruky Tiffy. "Nepoznáš ho anjelik a ak ma nenecháš pracovať," na chvíľu som sa odmlčal, pričom som sa diabolsky uškrnul, "tak zapriahnem do práce aj teba. Budeš umývať záchody. Úplne všetky v dome. Holými rukami."

Na Tiffy moja veta zabrala. Zapišťala, skočila mi dole z rúk a rozbehla sa späť do obývačky. Šťastne som sa usmial a spokojne som pokračoval vo vysávaní.

Upratoval som tak usilovne, ako snáď ešte nikdy predtým a so stavom domu som bol spokojný až takmer o pol tretej poobede. Konečne som odložil vysávač, hubky a všelijaké spreje, ktoré som používal a vydal som sa do izby prezliecť sa. Posledné tri dni som bol stále oblečený len v teplákoch a voľných tričkách, takže vyhrabať rifle mi chvíľu trvalo. To však nebolo to najdesivejšie. Keď som si ich konečne obliekol, so zdesením som zistil, že ich nedokážem vôbec zapnúť. Do tváre sa mi naliala krv. To som za tie tri dni tak pribral? Prepánajána...

Cítil som sa fakt nanič. Mne na mojej postave až tak nezáležalo, je to moje telo, nech je hocijaké, ale iní ľudia.... vedia byť zlí. A ak aj nie sú zlí, predsudky majú tak či onak. Aj tí, ktorí sa tvária ako najväčší ľudomilovia, si pri pohľade na tučných ľudí pomyslia len to, že títo ľudia nebudú nikdy milovaní a že šikana sa na nich určite lepí ako na magnet. Ak ste tučný, ste proste na okraji kolektívu. A ak ste tučný gay, tak to už sa môžete rovno odstreliť... môžem byť rád, že nie som aj inej národnosti, lebo to už fakt neviem, čo by so mnou ľudia spravili.

Vyzliekol som si gate a pokúsil som sa napchať do druhých, no bez úspechu. V tej chvíli som si skutočne prial byť kyvadlom. Pri kyvadlách na hmotnosti nezáleží. Je jedno koľko vážia, stále budú kmitať rovnako. Napadlo nás to s Christine raz počas fyziky, keď učiteľka nadiktovala: "Frekvencia kmitania kyvadla nezávisí od jeho hmotnosti."

A my sme obaja naraz vzdychli: "Aspoň pri niečom na hmotnosti nezáleží." Bohužiaľ, ľudia nie sú kyvadlá.

Zahanbene som si vyzliekol aj druhé gate, keď sa zdola ozvalo klopanie na dvere. Nahnevane som zvraštil čelo. Je mi to ľúto Matt, budeš musieť počkať, kým si tvoj hlúpy kamarát nenájde nohavice, do ktorých sa vopchá.

Na moje veľké prekvapenie som však započul zvuk otvárajúcich sa dverí nasledovaný Tiffaniným nežným hláskom: "Ahoj Lunov kamarát!"

Opäť som celý očervenel, vzdal som hľadanie použiteľných riflí a v rýchlosti som na seba hodil naspäť špinavé tepláky. Rozbehol som sa dole pripravený vynadať Tiffy za to, že len tak bez opýtania otvorila dvere cudziemu človeku (čo ak by to nebol môj kamarát, ale zlodej!), no keď som zbadal, ako Tiffany objíma prekvapene sa tváriaceho Matta, nezmohol som sa na nič iné, len na úsmev. Tí dvaja vedľa seba, v spoločnom objatí, boli jednou z najroztomilejších vecí, akú som kedy videl.

Mierne som sa uchechtol a s nemiznúcim úsmevom na tvári som pošepol: "Vitaj u nás, Matt."

Až teraz som si všimla, že som sem nedala pár mojich autorksých slov :'D. Máme tú ďaľšiu kapitolku, opäť po dlhšej dobe, keďže som bola chorá a verte mi, s horúčkou sa píše naozaj tažko :(. Ale horúčka je preč a ja som opäť tu, takže snáď si kapitolku vychutnáte (ak áno, dajte mi vedieť do komentu <3 a ak nie, dajte mi vedieť tiež, kritika sa vždy hodí ;) ). A opäť ďakujem za každé jedno prečítanie, alebo hviezdičku :3