Najsladšia sladkosť✅

34. Mikuláš

Luno

Opatrne som sa plížil po škole a snažil som sa nepútať pozornosť. V hlave som si už vytváral všetky možné výhovorky, čo napíšem Mattovi, keď sa mi podarí ujsť.

Prepáč anjelik, že som ťa nepočkal po škole, ale musel som ísť k zubárovi. Prepáč miláčik, bolo mi zle cez poslednú hodinu, tak som šiel domov. Prepáč, že som ušiel lásko, ja som myslel, že dnes ideš do posilky a že ťa nemusím čakať.

Keď som prechádzal po schodisku vedúcom úplne dole, zbadal som Matta ako sa rozpráva s chudou babou v okuliaroch. V momente som zrýchlil, aby si ma nevšimol a vybehol som von zo školy.

Keď som už stál vonku, za školským dvorom, zadýchane som sa oprel o plot. Siahol som do vrecka a vytiahol som odtiaľ, mierne popučeného čokoládového Mikuláša. Pokúšal som sa ho rozbaliť, čo najtichšie, ale hneď, čo sa moje nemotorné prsty dotkli jemného alobalu, ozval sa nepríjemný šušťavý zvuk.

"Tu si!" Ozvalo sa mi vedľa ucha a ja som takmer vyskočil z kože, pričom mi čokoládový Mikuláš vypadol z rúk. Zanadával som a obzrel som sa okolo seba, no nikde som nikoho nevidel. Nechápal som odkiaľ ten zvuk ide.

"Tu som, za plotom," ozvalo sa opäť spoza mňa a ani nie sekundu na to, Matt vyšplhal na plot oddeľujúci školský dvor od cesty.

Pozrel sa na mňa a usmial sa: "Keď si zmizol, myslel som si, že si šiel na školský dvor. Nečakal som, že ťa tam nájdem bez toho, aby si tam bol."

Opatrne zoskočil z plota a dopadol vedľa mňa: "Prečo si vlastne tak rýchlo ušiel zo školy? Dohodli sme sa predsa, že dnes ideme k tebe."

Nervózne som sa pozrel do zeme. Vedel som, že sme sa na tom dohodli ešte v pondelok, ale vtedy mi nedošlo, že ten piatok je deň po svetom Mikulášovi. Vec sa má takto. U mami vo firme majú tradíciu, že každý rok, 6.12, robia firemnú oslavu. A mama má zas tradíciu ukradnúť tam, čo najviac koláčov a doniesť ich domov. A neexistuje väčšie blaho, ako nacpať do seba, čo najviac tých lahôdok. Každý rok sa na to teším ako malé dieťa.

Ale teraz... ešte stále som bol trochu otrasený z nepríjemného rozhovoru s Mattom spred týždňa a vedel som, že ak by videl ako sa cpem tými koláčmi zas by sa na mňa díval tým súdiacim pohľadom a mal by hlúpe pripomienky. A o to som skutočne nestál.

Nešťastne som sa pozrel na jeho nádhernú tvár a čo najpresvedčivejšie som povedal: "Situácia sa odvtedy troška zmenila Matt. Vieš ono... moja mama bola včera na oslave... a... a tým pádom nestihla doma poupratovať, takže je tam bordel a nemôžme tam ísť."

Bola to tak strašná lož, že som doslova cítil ako ma hrýžu výčitky svedomia.

"Naozaj? Ale... ja som sa na to fakt tešil... nedá sa to predsa len nejak vybaviť?" Opýtal sa ma Matt neuveriteľne smutným hlasom.

"Asi nie..." pošepol som, pričom som ucítil, ako sa výčitky svedomia z nevinných mravcov menia na obrovské kúsavé termity, "Vieš aká je mama háklivá na poriadok. Prizabila by ma, keby zistila, že som ťa tam dotiahol..."

"Ach... to je tak nanič... sakra!" povedal Matt už jemne nahnevaným hlasom a pozrel sa do zeme.

Pohladil som ho po ruke a jemne som sa k nemu privinul. Nechcel som, aby bol nahnevaný, alebo smutný, ale inú možnosť som nemal. Chcel som ho len chrániť...