Najsladšia sladkosť✅

6. Darčeky

Luno

"Ách bože, eh.... dúfam, že sa ten parfém nerozbije... ah... grrrrr... do kelu, prečo som kúpil Tracovi taký veľký darček... ach, nezmestí sa mi do tašky... sakra."

Stál som kúsok od Matta a sledoval som, ako si snaží napchať všetko, čo kúpil do, už tak, preplnenej školskej tašky. Už viac ako dve hodiny sme behali z obchodu do obchodu a hľadali sme vhodný darček pre každého jedného Mattovho kamaráta. Za normálnych okolností, by som sa už dávno nudil a protestoval by som, že chcem ísť domov, ale dneska to bolo iné. Bavil som sa tak, ako už dlho nie a v srdci mi vybuchovali ohňostroje.

Matt splnil to, čo povedal. Po celú dobu sa so mnou rozprával o všetkom a zároveň o ničom. Rozprával som mu o mojej mačke, o mojich súrodencoch, o obľúbených seriáloch a knihách... Dokonca som sa mu zveril aj s tým, že som sa pohádal s Christine, čo som zatiaľ nestihol s nikým prebrať, ani s ňou, keďže si v škole odo mňa odsadla a po celý deň ma ignorovala.

Matt si to všetko vypočul so záujmom a súcitom v očiach, ktorý na mňa pôsobil tak silným upokojujúcim dojmom, že bolesť, ktorú som v sebe od soboty cítil, sa aspoň trochu zmiernila.

Ale samozrejme, nehovoril som po celú dobu len ja, aj Matt sa ukázal ako vcelku výrečný človek a ja som sa o ňom dozvedel mnoho zaujímavých vecí. Napríklad, že má o päť rokov mladšieho brata, že býva v bytovke celkom blízko odo mňa, že by si prial mať domáce zvieratko a že chodieva pravidelne do posilky, čo na ňom jednoznačne bolo vidieť.

Deň to bol skutočne nádherný a aj keď som nechcel, aby už skončil, moje ubolené nohy a škvŕkajúci žalúdok na to mali opačný názor.

"Pôjdeme už?" Opýtal som sa a dával som si pozor, aby to nevyznelo tak, že sa nudím.

"Jasné," odpovedal mi Matt so zrakom zabodnutým do svojej tašky, "len skontrolujem či mám naozaj pre každého niečo, či som na nikoho nezabudol."

Musel som sa usmiať. Túto vetu som dnes od Matta počul už asi tretíkrát a vždy v momente po tom, čo ju povedal, sa rozbehol do nejakého z obchodov, pretože si uvedomil, že na niekoho zabudol.

Matt si znovu prezrel tašku a s úsmevom na tvári ju zatvoril: "Tak! Môžeme ísť domov!"

"Si si istý, že si to skontroloval poriadne?"  Opýtal som sa ho so smiechom, "Úprimne, nechce sa mi sem opäť vraciať, ak si na niečo náhodou zabudol."

Matt sa zazubil: "Heh, neboj, to sa jednoznačne nechce ani mne, skontroloval som to naozaj dôkladne."

"Ideme teda na stanicu?" Opýtal som sa Matta s mojim červeným ruksakom už vyhodeným na chrbte. Matt prikývol a usmial sa. Ten jeho úsmev. Och bože, ten jeho úsmev! Srdce sa mi rozbúchalo ako zmyslov zbavené a začal som sa červenať ešte viac, ako som sa červenal dovtedy, lebo úprimne, kým som bol s ním, nevedel som sa prestať červenať ani na moment.

Kráčali sme vedľa seba cez ulice vedúce k autobusovej stanici. Po celú dobu sme boli tak blízko pri sebe. TAK BLÍZKO! Keby som natiahol ruku k nemu, mohol by som chytiť jeho ruku. Keby som sa vrhol k nemu celý, mohol by som ho objať. Keby som...

Nie, dosť Luno, stopol som sám seba v mysli, prestaň na to myslieť, lebo ťa to úplne zničí.

Obzrel som sa na druhú stranu a pokúsil som sa sústrediť na niečo iné.

Bol som, úprimne, naozaj hladný. Matt ma síce zobral do nejakej fit reštaurácie na šalát, ale... ah, to skutočne nebolo nič pre mňa. Na to, aby bol ten šalát dobrý, by v ňom namiesto toho odporného cesnakového dresingu musela byť naliata čokoláda... a samozrejme by odtiaľ museli odstrániť všetkú zeleninu... a ak by k tomu miesto toho celozrnného chleba dali čipsy, bol by to len bonus. No nahlas som neprotestoval ani jedinou vetou. Chcel som urobiť na Matta dobrý dojem a vedel som, že ak sa budem len sťažovať, nepomôže mi to.

No v mysli som protestoval veľa a nie len kvôli šalátu. Ďalšia vec, ktorá sa mi vôbec nepozdávala, bola celá táto cesta z obchodného domu na Autobusovú stanicu. Keby to bolo na mne, zviezli by sme sa dve zástavky električkou a bolo by. No Matt chcel ísť peši. Nechápal som, ako môže byť niekto tak silne športovo a zdravo založený, no nevyčítal som mu to. Za jeho dokonalou, vypracovanou postavou sa obzerala každá druhá baba na škole a tak isto určite aj mnoho chalanov. Bol som si istý, že nie som jediný. A nikdy ani nebudem. Aj keby sa niekedy Matt náhodou rozišiel s tou svojou Stacy, v momente by mohol mať inú priateľku. Akúkoľvek by len chcel. O mňa by ani nezakopol.

Plne som si uvedomoval, že bez toho aby som chcel, naňho znovu myslím, no už bolo neskoro meniť mojej mysli tému. Môj mozog sa znovu zahalil temnými myšlienkami, z ktorých nebolo úniku.

Obrátil som hlavu naspäť a pozrel som sa na Matta, na jeho sebaistý úsmev, na jeho vypracované telo, na to ako kráča rovno a rýchlo bez najmenšieho zadýchania, na jeho dokonalé (a určite aj príjemne hebúčke) blonďavé vlasy, na jeho žiarivo modré oči.

Aj keby som sa modlil každý jeden večer pred spaním a prosil Boha, v ktorého som nikdy tak úplne neveril, aby nejakým zázrakom zariadil to, že ku mne bude Matt cítiť to, čo ja cítim k nemu, nijak by mi to nepomohlo. Moje šance boli na nule. Tento chlapec nikdy nebude mojim chlapcom.

Tak je tu ďalšia kapitolka, trochu kratšia, za to sa ospravedlňujem, no nebuďte sklamaný! Najbližšia kapitola, ktorá výjde, bude špeciálna, keďže bude prvou kapitolou písanou z pohľadu Matta, čo znamená, že čoskoro zistíte aké sú jeho myšlienky a pocity a čo si on vlastne myslí o našom zakomplexovanom Lunovi :D