Najsladšia sladkosť✅

24. Nezachytiteľné pocity

Luno

Každý si myslí, že prvý bozk je niečo nádherné, z čoho brní celé telo, z čoho lietajú ľuďom motýliky v brušku, proste moment, na ktorý nikto nikdy nezabudne. Ale to je omyl.

Prvý bozk je niečo neuveriteľne nečakané, niečo zvláštne, čo sa nedá zachytiť. Ten moment si človek nemôže užiť, lebo je tak strašne v šoku a tak prekvapený, že skôr než sa z toho šoku dostane, už je po bozku. Ak bude niekto niekedy tvrdiť, že si pamätá presne, aké pocity cítil, keď sa prvýkrát bozkával, klame. V tom momente človek ledva vie, čo robí, kde je, prečo to robí a aj, kto vlastne je. Pocity sa zachytiť nedajú.

Rovnako som to mal aj ja. Jediné, čo si pamätám, bolo to, že mi ruky v momente vyleteli dohora, akoby som sa chcel brániť pred nejakou neexistujúcou hrozbou a to, že sa mi krv naliala do tváre. Pravdepodobne som ani nepohol perami, celý som stuhol od prekvapenia. Ani som sa nenazdal a Mattové pery, chutiace po ovocnej zmrzline, zmizli z mojich úst.

Rýchlo sme sa od seba odtiahli a len sme na seba hľadeli. Matt, i keď celú túto situáciu spôsobil, sa tváril rovnako šokovane ako ja. Chvíľu sme na seba len hľadeli s červenými tvárami a dvíhajúcimi sa hrudníkmi, až kým sa Matt opatrne neopýtal jedno jediné slovo: "Pohode?"

Neodpovedal som... nevedel som ako. Opatrne som sa pozrel do zeme a zamrmlal som: "Ja neviem."

Matt chvíľu mlčal, no následne sa šibalsky uškrnul a stále opatrne povedal: "Ak si nie si istý, môžme to skúsiť znovu..."

Nahnevane som sa naňho pozrel, ale cítil som, že kútiky mi ako jojo, skáču späť dohora: "Ty si niekedy také trdlo Matt..."

"Takže nie?" Opýtal sa ma Matt s predstieraným smútkom.

Jemne som sa zasmial a pošepol som: "To som nepovedal."

Tento raz si Matt chytil moju tvár do rúk pomalšie a jemnejšie a opatrne ma pobozkal. Už to pre mňa nebol šok... tentokrát som bol pripravený a mohol som si ten moment užiť najviac ako sa dalo...

Zavrel som oči a tiež som mu pomaly položil ruky okolo pása. Celé telo mi brnelo, akoby mi niekto strčil konček prsta do neuzemnenej zásuvky.

Bolo to tak neskutočné, že som takmer uveril, že je to len sen. Cítil som vôňu jeho dezodorantu, konce jeho zlatistých vlasov ma šteklili na tvári. Cítil som, ako opatrne a pomaly pootvoril ústa a strčil do mojich úst jazyk. Hrdlo sa mi stiahlo, viečka som k sebe stisol silnejšie ako pred tým a letmo som zacítil, ako mi brnenie prechádza z hrude medzi nohy...

Vydržal by som ho bozkávať aj navždy, no moje pľúca nie. Odtrhol som sa od neho a rýchlo som dýchal, akoby som práve ubehol maratón. Bez toho, aby som pustil Mattové hebké dlane som sa mu pozrel na tvár. Strapaté vlasy mu padali do očí a líca, ktoré mu horeli boli spojené priblbým úsmevom.

Pravdepodobne som vyzeral rovnako rozhorúčene, no bolo mi to jedno. Usmieval som sa tak veľmi, až ma z toho boleli kútiky. Dlho ani jeden z nás neprehovoril. Len sme stáli a hľadeli si vzájomne do očí vysmiati ako klauni.

Po chvíli si ma Matt k sebe privinul, zaboril mi tvár do ramena a tíško pošepol: "Ach, ty môj roztomilučký Marshmellowník."

Jemne som sa zasmial a objatie som mu opätoval. Bolo to tak neuveriteľne príjemné, že sa to ani nedá opísať slovami známymi ľudskej rase. Len sme tak ticho stáli a maznali sa v strede lesa. Matt sa po chvíli odtisol, chytil si moju tvár do dlaní a sprvu nič nehovoril. Keď konečne otvoril ústa vyšiel mu z nich len tichý povzdych.

"Áno, Matt?" Opýtal som sa ho a jemne som sa uškrnul.

Matt sa usmial ešte viac, s očami plnými nehy a opäť otvoril ústa. Skôr ako však stihol niečo povedať, mu zazvonil mobil. Pustil ma, niečo nahnevane zamrmlal a zdvihol ho: "Áno mami?... ja viem, prepáč, trochu som sa zdržal... ja viem... viem... ale o chvíľu tam budem... som už v lese pri dome, mami... to ti vysvetlím potom... mami, fakt sa mi to nechce vysvetľovať cez telefón... áno, už idem... pá.."

Matt zrušil hovor a niečo si opäť nahnevane popodnos zamrmlal.

"Musíš už ísť domov, však?" Opýtal som sa ho s neskrývaným smútkom. Matt si povzdychol a pohladil ma po tvári: "Asi musím... tak zatiaľ pá, Lun." Na chvíľu sa zarazil, akoby nevedel, čo má robiť, no napokon mi vlepil rýchlu pusu a rozbehol sa preč. Chvíľu som len omámane stál a díval sa na to, ako dokonale vyzerá, keď uteká. Keď mi už takmer zmizol z dohľadu, rýchlo som zakričal: "Matt!"

Matt sa zastavil a otočil sa na mňa: "Áno?!"

"Napíšeš mi, či si došiel v pohode domov?" Zakričal som.

Aj z tej diaľky som videl, ako sa Matt usmial: "Aj keby som nedošiel vpohode domov, napíšem ti, Lun, nič mi v tom nezabráni!"

Následne mi naposledy zakýval a zmizol v zákrute. Zostal som stáť na mieste ako ovalený. Nevedel som vlastne vôbec, čo sa to práve stalo... Sme spolu? Alebo ten bozk nič neznamenal? Alebo niečo medzi tým? Každopádne, nech to znamenalo čokoľvek, bol som šťastný. Síce som bol včera večer rozhodnutý nedávať tomu dokonalému trdlu šancu, dnes ráno sa mu nejak podarilo zmeniť môj názor. Jemu sa proste nedá odolať.

Neviem, ako dlho sme boli vonku, lebo keď som prišiel domov, rodičia už boli naspäť.

"No ahoj, Luno. Kde si sa, prosím ťa, túlal?" Opýtala sa ma, hneď čo som vošiel dnu, mama. Stála pri kuchynskej linke a opatrne vyberala z nákupných tašiek jedlo, zatiaľ čo jej okolo nôh pobehovala Tiffie.

Párkrát som musel zažmurkať, aby som sa prebral späť do reality: "Čo? Ja... ahoj mami... bol... bol som vonku s kamarátom."

Mama sa na mňa nedôverčivo pozrela spopod kučier vo farbe špinavého blondu: "S akým kamarátom?"

"Nepoznáš," odpovedal som jej a zvalil som sa na gauč. Nemal som v pláne v tej konverzácii pokračovať. Vytiahol som si z vačku mobil a začal som hypnotizovať čiernu obrazovku. Nevedel som sa dočkať na to, kedy mi konečne príde správa od Matta. Hlavou mi zatiaľ výrili myšlienky. Pobozkali sme sa. Držali sme sa za ruky. Matt... môžem povedať môj Matt? Môj... môj priateľ Matt? Sme spolu? Alebo... alebo to nič neznamenalo? Ako sa dá nájsť odpoveď na otázky, ktoré sa bojíme opýtať? Prečo sa niektorých odpovedí bojíme viac ako neoznámenej písomky, či nočnej mory?

"Aj ty sa tešíš Luno?" Opýtala sa ma Tiffanie, ktorá sa nečakane objavila oproti mne.

"Čo?" Opýtal som sa a podskočil som tak veľmi, že mi takmer vypadol mobil z rúk.

"Vari si nás nepočúval?" Opýtala sa ma mierne nahnevane mama a zazrela na mňa z kuchyne, "Zajtra ideme k tete Berte."

"K tete Berte?" Opýtal som sa nechápavo, ale nadšene zároveň. Tetu Bertu som mal veľmi rád. Nie len preto, že to bola veľmi milá postaršia paní, ktorá vždy upiekla koláč, keď sme prišli, ale aj preto, že aj ja aj ona sme zdieľali rovnako prehnanú lásku k mačkám.

Mama prikývla: "Áno, pozvala nás na obed."

Tiffy veselo poskočila: "Opäť uvidíme Cilkine mačiatka!"

Mama sa na ňu pozrela so smútkom v očiach: "Ale nezabúdaj zlatíčko, že je dosť možné, že mnohé z nich uvidíš naposledy... v pondelok si pre väčšinu z nich dôjdu noví majitelia. To je tiež jeden z dôvodov, prečo nás zavolala, aby ste sa mali šancu s nimi rozlúčiť."

Nešťastne som sa pozrel z Tiffanie na mamu. Predstava, že by zajtrajšok mal byť posledný deň, čo uvidím Cilkinine roztomilé škvrnité mačiatka bola príšerná. Mal som ich až príliš rád. Opäť som sa pozrel na obrazovku mobilu. Matt mi konečne napísal.

"Už som doma zlatíčko :*"

Znova som sa začal neovládateľné usmievať. Nazval ma zlatíčkom. On ma nazval zlatíčkom! A bože, ten smajlík! Ten smajlík!!! Nemohol som z toho.

A vtedy mi to napadlo. Ten najgenialnejší nápad, aký som kedy dostal...