Najsladšia sladkosť✅

7. Lunova chodba

Matt

Lunové správanie ma začínalo mierne znepokojovať. Kým sme boli v obchode bol rozosmiaty, výrečný a bolo mi s ním úprimne a naozaj fajn, no odkedy sme vyšli z obchodu, začal sa chovať naozaj divne. Mlčal, díval sa do zeme a jeho predtým žiarivý úsmev sa zmenil na smutný oblúčik.

Uvažoval som, že sa ho opýtam čo ho trápi, no nevedel som ako. V týchto veciach som bol naozaj neschopný. Aj Stacy mi vkuse vyčítala, že sa vôbec nezaujímam o jej city, a že sa o ňu nestarám, keď ju niečo trápi. No ako mám sakra vedieť, kedy ju niečo trápi a kedy nie? Oh Bože, dievčatá sú také zložité. A Luno, bol očividne, čo sa týka citov, na tom rovnako.

Keď sme si však sadli do autobusu vedľa seba, a on stále nič neprehovoril, len smutne hľadel do zeme, už som mal toho dosť. Jemne som doňho drgol: "Luno? Si okay?"

Pozrel sa na mňa, no veľmi rýchlo odvrátil pohľad. "Samozrejme," pošepol, no ja som mu jednoznačne neveril.

"Luno, neklam mi, prosím ťa. Veď, keď sme boli v papiernictve a ty si mi povedal o tej hádke s Christine, tak sme sa vzájomne dohodli, že si môžeme veriť, no nie?"

Luno stále neodpovedal, tak som sa rozhodol vytiahnuť "najťažší kaliber" a zaútočiť na jeho city. Usmial som sa naňho najkrajším úsmevom, aký sa mi podaril vyčariť a prehovoril som nežným hlasom: "Vieš, že som tvoj kamarát však? Sme kamaráti Luno, od dnešného dňa určite a kamaráti by sa naozaj mali zveriť tomu druhému so všetkým."

Na moje veľké prekvapenie sa Luno, po mojich slovách o kamarátstve, zatváril ešte nešťastnejšie, zazdalo sa mi, že sa mu dokonca v očiach zalesklo niekoľko sĺz, no nemohol som si tým byť istý, keďže odo mňa rýchlo otočil hlavu a zadíval sa smutne von oknom.

V tom momente som sa oňho začal naozaj báť. Toho chlapca fakt niečo trápilo. Bol som rozhodnutý zistiť, čo to je a pomôcť mu. Nič ma nemohlo zastaviť.

V tento deň mi naozaj pomohol a obvyklé nudné nakupovanie darčekov sa s ním zmenilo na zábavu. Dosť som si ten deň užil. Chcel som sa mu nejako odvďačiť, ak už nijak inak, tak aspoň tým, že mu pomôžem a pokúsim sa ho rozveseliť.

Autobus sa začal pomaly blížiť ku piatej zastávke a Luno vstal: "Už vystupujem... Tak sa maj... Bolo... Bolo to s tebou dnes fajn... Ďakujem..."

"Počkaj!" Vykríkol som skôr, ako stihol vystúpiť a rozbehol som sa za ním k dverám autobusu, "Po prvé, to ja ďakujem tebe Luno. Som naozaj rád, že si tam šiel dnes so mnou. A po druhé, vystupujem s tebou."

"Ale veď ty bývaš až na ďalšej zastávke!" Vykríkol Luno, no to som sa už spolu s ním tlačil von z autobusu.

Keď sme už stáli vonku, na čerstvom vzduchu a Luno sa na mňa díval šokovane, no stále smutne, opatrne som ho chytil za rameno: "Luno.... Tvrď si čo chceš, ale nie si okay. Je mi jedno, že bývam až na ďalšej zastávke, idem ťa odprevadiť domov. Trvám na tom!"

"A ako pôjdeš domov ty?" Opýtal sa ma neisto Luno, pričom už začal kráčať smerom, ktorý pravdepodobne viedol k jeho domu.

Milo som sa naňho usmial a vydal som sa za ním: "Pôjdem peši. Je to len jedna zastávka a neuškodí mi zabehať si."

Luno neodpovedal, len si utrel slzu, ktorá mu vytiekla z oka. Spanikáril som. Srdce mi začalo biť rýchlejšie.