Najsladšia sladkosť✅

35. Srdce nalomené všetkými možnými spôsobami

Matt

Spokojne som sa usadil na tulivak levanduľovej farby v rohu Lunovej izby. Už opäť som obdivoval jej veľkosť a v duchu som Lunovi závidel. Ja nikdy nebudem môcť mať takto vybavenú priestrannú izbu.

Keď Luno dlho neprichádzal, začal som sa po jeho izbe prechádzať a obdivovať jednotlivé predmety. Špeciálne ma zaujala skupinka malých farebných keramických mačičiek na poličke nad posteľou. Po tom, čo som ich všetky zdvihol a pohladkal po neexistujúcej srsti, zamieril som k jeho pracovnému stolu. Zošity na ňom som úspešne odignoroval a zahľadel som sa na malú nástenku nachádzajúcu sa za obrazovkou počítača. Okrem lístkov z rôznych akcií a výletov, vrátane náramku z imatrikulačiek, kde sme sa spoznali, tam viselo aj niekoľko fotiek.

Na jednej z nich bol asi osemročný Luno so širokým úsmevom, držiaci na rukách malé novorodené bábo, na ďalšej, asi tri roky starej fotke, stál vedľa Christine, obaja mali zviazanú jednu nohu k tomu druhému a veselo sa vyškierali aj keď boli celý od blata. Na poslednej z fotiek pripnutej za počítačom bol asi päť ročný Luno držiaci v jednej ruke lízatko, pričom druhou rukou objímal mierne rozmazaného Yorkshira.

Chvíľu som na tu fotku hľadel, keď som si uvedomil, že pieskovisko, na ktorom okraji sedí, poznám tiež. Bolo jednou z častí väčšieho ihriska nachádzajúceho sa kúsok od zmrzlinárne, kde sme boli pred pár týždňami. Podstatné bolo však to, že na to ihrisko som chodieval aj ja celé predškolské obdobie ako aj väčšinu prvého stupňa.

Je možné, že som sa niekedy v detstve s Lunom stretol? Je možné, že sme si možno niekedy požičiavali formičky, lopatky a hrabličky? Je možné, že sme sa spolu šmýkali na šmykľavke a hojdali na hojdačkách?

Vo chvíli som však tu myšlienku zavrhol. Ak som aj niekedy Luna ako dieťa stretol, pravdepodobne som ho považoval za mladšieho, tučného, rozmaznaného spratka, ktorého som v mysli potajme nazýval tučibombou, alebo nejak podobne, ako to deti robia. Áno, bol som dosť zlé dieťa. A donedávna som bol aj zlým teenagerom. Dôležité však nebolo to, ako som sa správal vtedy. Ale to, ako sa správam teraz.

Pootvoril som dvere von z izby a zakričal som: "Luno? Ideš už? Chýbaš mi tu!"

"Už idem, zlatko!" Ozvalo sa zdola a ja som sa opäť spokojne usadil do tulivaku levanduľovej farby. Ani nie o minútu na to vošiel dovnútra Luno s táckou plnou koláčov. Úprimne, už ma to ani neprekvapovalo.

"Hm... dáš si?" Opýtal sa Luno mierne neisto, kým sa usadil na koberec oproti mne.

"Ďakujem, neprosím si," odpovedal som s úsmevom, "ale ty si pochutnaj."

Luno prikývol a už si vložil do úst prvý z koláčov.

"To som ti inak chcel povedať ešte v tom autobuse," vykríkol som, pričom som sa mierne zasmial, "neviem ako vy, ale naša trieda úplne šialene organizuje v poslednej dobe tú vianočnú akadémiu. A baby napadlo, že by sme mohli vytvoriť pomocou tlieskania pesničku. Našli aj niekoľko tutorialov. Musím povedať, že to znie fakt úžasne! A to nie je všetko! Objednali pre každého Mikulášsku čapicu a..."

Neisto som sa pozrel na Luna, ktorý si pchal do úst už tretí koláč s pohľadom upretým niekam do boku.

"Ehm... počúvaš ma vôbec?" Opýtal som sa trochu neisto a cítil som, ako vo mne pomaly, ale isto rastie nervozita.