Najsladšia sladkosť✅

9. Slová sú zbraň

Luno

To objatie bolo jedným z najlepších momentov v mojom živote. Pritisol som sa k nemu najbližšie, ako som vedel, ruky som obtočil okolo jeho chrbta, hlavu som si vtisol do jeho dokonalej hrude. Rukami som cítil jeho nádherné vyšportované telo, nosom som cítil jeho dokonalú vôňu (neviem, aký dezodorant používa, ale sakra chcem to vedieť!), srdcom som cítil jeho dušu blízko tej mojej.

Všetky tie pocity vtesnané v tom malom momente boli tak silné, až ma to zložilo. Totálne. Neovládal som sa. Z mojich očí začali pomaly vytekať slzy.

Bál som sa, že Matt ma kvôli tomu od seba odtisne, aby som mu neoslzil jeho nádhernú béžovú mikinku, no on si ma miesto toho pritiahol k sebe ešte bližšie.

Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa... opakoval som si stále dokola v hlave. Lebo to bola pravda. Miloval som ho. Po dnešnom dní určite.

Vzdychol som si. Na moment som uvažoval nad tým, že tie dve silné slová poviem nahlas. Otvoril som ústa, no namiesto vyznania lásky mi z úst vyšiel ďalší vzlyk. Našťastie.

Čo to do kelu robím? Uvedomil som si. Nemôžem mu len tak vyznať lásku. V momente by ma prestal objímať , pravdepodobne by ušiel najďalej, ako sa dá a už by so mnou nikdy neprehovoril. Ale keď si to tak vezmem. Záleží na tom vôbec? Nikdy medzi nami nebude nič viac, ako mierne kamarátstvo. Toto objatie bolo len jedným malým stehom na zlomenom srdci a v momente, ako ten steh praskne, rana na srdci sa len zväčší. Celé toto naše kamarátstvo, aj keď malo príjemné momenty, mi v konečnom dôsledku viac ubližovalo, než ma tešilo.

Odtiahol som sa od Matta. Nečakal to, očividne bol v šoku. A znova. Už znova sa ma začal pýtať, čo mi je, čo sa so mnou deje. Už som to nezvládal ignorovať. Povolil som a začal som hovoriť.

Úprimne, nie som si úplne istý, čo všetko som mu v tom momente povedal. Slová sa zo mňa hrnuli obrovskou rýchlosťou a ja som ich nevedel zastaviť. Rozprával som mu o zlomenom srdci, nevyplnených nádejach, o všetkom, aj o tom čo som nechcel. Sám som svoje ústa naozaj zavrieť nedokázal, moju "slovnú hnačku" mohla zastaviť len väčšia sila, alias vzlyk, ktorý sa mi predral von z úst nasledovaný záchvatom plaču.

Neodvážil som sa pozrieť na Matta. Nechcel som vedieť, ako sa vtedy tváril. Pevne som dúfal, že mu nedošlo, o čom som hovoril a že na mňa len zmätené hladí.

Moje nádeje boli však v momente zničené tou, na prvý pohľad hlúpou, nevinnou otázkou: "Páčim sa ti?"

Páčim sa ti.... Také  jednoduché, nevinné tri slová. Nenaznačujú nič bez kontextu. Sú úplne bezbranné. No v tomto kontexte boli zbraňou, ktorá v momente rozstrieľala všetko, v čo som dúfal, všetko o čo som sa snažil od Imatrikulačiek.

Prikývol som, čo iné mi zostávalo?

"A to myslíš, akože tak... že... no... ťa priťahujem?" Opýtal sa ma koktajúc Matt. Opäť som prikývol. Stále som nedokázal zdvihnúť hlavu a pozrieť sa naňho.

"Akože... akože aj v tom romantickom zmysle?" Opäť som prikývol a zaťal som zuby. Už zistil, čo mi je, tak načo sa pýta ďalej?!

"A akože... Akože to myslíš tak, že by si so mnou chcel niečo mať?"

"Áno!" Už som to nevydržal a vykríkol som. Nedokázal som tak dlho len mlčať. Nechcel som naňho kričať, ale odpovedať na všetky jeho otázky, ktoré boli stále dokola o tom istom, bolelo viac ako špenát na obed.

Hneď ako som to vykríkol, hlava mi znova padla, ale jazyk som už mal rozviazaný: "Tak... teraz to už vieš... môžeš ísť domov... vykecať to všetkým a už nikdy so mnou neprehovoriť..."

"Čo? Nie!" Vykríkol Matt a chytil ma za rameno, "Luno, je to síce zvláštne a ešte som sa s takým niečim nestretol, ale to nič nezmení na tom, že to budem tolerovať. Môj názor na teba to nezmení, Luno. A ak nechceš, aby to ľudia vedeli, nikomu to nepoviem, naozaj."

Mlčal som a uvažoval som nad tým, ako môže byť tak veľa dokonalosti koncentrovanej do jednej jedinej osoby. On to chápe! A berie to vpohode! Nesúdi ma za to!

Avšak, radosť mi to spravilo, len na moment. Vedel som, že teraz budem len vo väčšom pokušení a pravda ma bude ešte viac ničiť. Keby s tým proste nesúhlasil, pár dní by som si poplakal a potom by som naňho zabudol. Ale takto... vedel som, že to bude zložité.

"Luno, naozaj to je vpohode," pokračoval Matt s rukou stále položenou na mojom ramene, "tie city ti nikdy nebudem môcť opätovať, to asi vieš, to zmeniť nedokážem, ale to nič nemení na tom, že môžme byť kamaráti, však?"

Matt sa na mňa usmial žiarivým úsmevom. Pozrel som sa smutne naňho a vzdychol som si. Nezvládol som sa proste len tak nečinne dívať na jeho tvár a dúfať v niečo, čo sa nikdy nestane.

"Matt... ja..." začal som, "Neviem, či... neviem, či môžme byť normálne, naďalej kamaráti."

"Ako to?" vykríkol prekvapene Matt a na jeho tvári sa objavil smútok. Uvažoval som, či ho len predstiera, alebo, či je skutočne smutný.

"Ja," pokračoval som, "naozaj, naozaj veľmi sa mi páčiš a... vidíš, stačí, aby si ma objal a už si uvedomím, ako veľmi... ako veľmi ťa mám rád... A ako... ako sa nikdy nestane to, čo si prajem... a ja neviem... neviem, či zvládnem sa s tebou kamarátiť bez toho, aby som každý deň trpel... prepáč..."

Matt sklonil hlavu. Buď bol fakt dobrý herec, alebo bol skutočne smutný.

"Chápem," pošepol, "ale bude mi to chýbať. Síce ťa poznám len krátko, ale čas strávený s tebou som si naozaj užil."

"Aj ja s tebou," povedal som takmer nepočuteľne a do očí mi opäť vystrekli slzy. Mal som neuveriteľnú chuť skočiť Mattovi okolo krku, objať ho a nikdy ho už nepustiť, ísť s ním všade, stráviť s ním každý jeden deň, no vedel som, že by to spôsobilo len problémy. Lepšie to zastaviť hneď teraz, ako neskôr, keď na to bude už príliš neskoro.

"Tak asi... sa maj," pošepol Matt. Obliekol si bundu a tašku si vyhodil na chrbát. Pred tým než odišiel sklonil ruku ku Tigrici, pohladkal ju a pošepol jej: "Dávaj naňho pozor Cica. A skús ho rozveseliť, keď bude smutný."

Chytil do rúk kľučku, no pred tým, ako ju stlačil mi venoval posledný smutný pohľad.

"Drž sa Luno," povedal, stlačil kľučku a vyšiel von.

Mal som pocit, akoby spolu s ním odišiel aj kúsok môjho srdca. Cítil som neuveriteľnú prázdnotu v mojom tele a vedel som, že nie je spôsobená len tým, že som bol hladný. V srdci som mal dieru. Dieru, ktorú mi tam zanechal odchod Matta. A ja som nutne potreboval túto dieru niečim zaplniť...

Je tu ďalšia kapitola zlatíčka :). Dúfam, že sa vám páčila! :D Pripomienka pre nováčikov na Wattpade: ak sa vám nejaký príbeh páči a chcete ho podporiť, "hviezdičku" viete dať na každú kapitolu, ak ju dáte len na poslednú kapitolu, tak len posledná kapitola dostane hviezdičku a príbehu pribudne tak len jedna :D už sa mi párkrát stalo, že toto ľudia nevedeli a hviezdičkovali len posledné kapitoly :3 XD Ak sa vám príbeh páči, dajte hviezdičku prosím na každú kapitolu ^_^