Najsladšia sladkosť✅

31. Pátranie

Matt

"Kde je!?" Vykríkol som v momente, ako som sa dorútil do triedy. Kevin a Owen sa na mňa pozreli nevinným pohľadom, zatiaľčo Trace sa opatrne prikrčil.

"Kde je kto?" Opýtal sa ma Kevin a nevinne zažmurkal.

"Netvár sa, že nevieš o čom hovorím, ty bastard," zakričal som, celý sa trasúc od hnevu, "Luno zmizol a dám ruku do ohňa, že s tým máš niečo spoločné!"

Kevin opäť nevinne zažmurkal a pozrel sa na mňa tým odporným úškrnom, aký dokáže vytvoriť len on: "Prepáč Matt, netuším, čo sa stalo s tvojim cukrúškom."

Kevin cmukol perami a následne sa rozosmial. Do jeho smiechu  sa v momente pridal pišťavý smiech Stacy, ktorá k nám podišla hneď, čo si uvedomila, že sa niečo deje.

Mne teda do smiechu nebolo. Priblížil som sa ku Kevinovi bližšie a cítil som, ako mi stúpa krv do tváre: "Počúvaj ma Kevin, ak ste mu niečo urobili, tak..."

"Tak čo?" Opýtal sa Kevin a uškrnul sa, "dobre vieš Matt, že proti nám nemáš šancu."

Owen si udrel päsťou do dlane, akoby chcel zvýrazniť Kevinové slová.

"Pamätáš si snáď na pondelok, či nie?" Dodal šepotom.

Hnev, ktorý mojim telom v tej chvíli prešiel bol sinejší ako kedykoľvek pred tým. Musel som sa veľmi ovládať, aby som Kevinovi nerozbil nos. V tej chvíli vošiel do triedy učiteľ.

"Toto ti neprejde Kevin," zavrčal som pred tým, ako som si sadol na miesto.

Jediné šťastie toho dňa bolo to, že nám odpadla posledná hodina. Hneď, čo si postarší učiteľ fyziky pobalil veci a pomalým krokom sa vydal z miestnosti, všetci spolužiaci zošaleli ako malé deti, keď ich vpustíte do cukrárne a rozbehli sa k dverám.

Rýchle som si zbalil veci, pričom som nespúšťal zrak z Kevina, Owena, Traca a Stacy. Vedel som, že jediný spôsob, ako nájsť Luna je sledovať ich.

Opatrne som vyšiel z triedy, tesne po tom, ako odišli oni. Nikde som ich síce nevidel, ale Stacyn piskľavý chichotajúci hlas sa ozýval na kilometre ďaleko, jasne určujúc miesto, kde sa práve nachádzali. Takto som sa mohol držať v bezpečnej vzdialenosti a pritom som sa nemusel báť, že ich stratím.

Čakal som, že zamieria do nejakej miestnosti v škole, ale na moje veľké prekvapenie vyšli von z budovy.

Žeby Luna skryli niekde vonku? Napadlo mi a v hlave sa mi začali ihneď objavovať desivé obrazy môjho milovaného chlapca zavretého v domčeku, kde má školník uložené náradie, alebo horšie, v pazúroch vlčiaka, ktorého vypúšťajú na školské ihrisko počas noci.

Skupinka však dvor odignorovala a ďalej kráčala smerom k mestu. Opatrne som ich sledoval, podrážky mojich tenisiek sa jemne dotýkali mačacích hláv pod mojimi nohami. Každú sekundu som sa skryl za nejaký z okolitých stĺpov, alebo áut, no nebolo to potrebné. Tí štyria idioti sa rehotali, striedavo vdychovali a vydychovali dym z cigariet v ich prstoch, nevšímajúc si okolie. Mohol by som im stúpať na päty a nevšimli by si ma.

Asi po pätnástich minútach zahli na menšie námestie vedľa školy. Väčšinou tam nebýva veľa ľudí, ale teraz sa to hemžilo skupinkami starších aj mladších veselo sa usmievajúcich a pobehujucích z jedného dreveného stánku ku druhému. Chvíľu som na to zmäteno hľadel, no keď sa mi dostala do nosa lahodná vôňa škorice, korenia, ovocia a alkoholu, došlo mi, čo sa tam dialo.

Bolo tridsiateho, čo znamenalo, že o menej ako dvadsaťštyri hodín sa oficiálne začnú Vianočné trhy a niektoré zo stánkov sa očividne rozhodli začať s predajom už o deň skôr.