Najsladšia sladkosť✅

38. Už dosť!

Matt

Čakal som Luna pred školou. Celé telo mi brnelo. Vedel som, že dnes sa to musí vyriešiť. Raz a navždy. Inak to zabije nás oboch. Mňa psychicky a jeho... doslova.

Pozrel som sa na hodinky a už som mu chcel napísať, že kde sa tak dlho šuchtá, keď som ho konečne uvidel. Vyšiel zo školy naraz s Christine a niečo jej mierne rozvášnene hovoril. Uvažoval som, o čom sa asi rozprávaju. Poskočil som z nohy na nohu. Začínala mi byť trochu zima. Vtedy si ma Luno všimol. Pozrel sa na mňa a následne niečo povedal svojej kamarátke. Ona prikývla, objala ho a rozbehla sa opačným smerom.

Vystrel som sa a zahľadel som sa priamo na jeho priblížijúcu sa postavu. Mal som pocit, že sa každú sekundu zosypem, že ten rozhovor nezvládnem. No musel som zostať silný. Nie pre seba, ale preňho. Nie pre moju hrdosť, ale pre jeho život. Lebo to je výhrou. On. Zdravý a živý Luno.

"Ahoj Matt," pozdravil ma hneď, keď ku mne konečne podišiel. Už sa ani nepokúšal znieť falošne milo. Obaja sme vedeli, že sme vo vojne, obaja sme vedeli, že stojíme na začiatku súboja, ktorý rozhodne o všetkom.

"Ahoj," odzdravil som a v momente som zmlkol. Nevedel som, ako začať. Bolo to ťažšie, ako som si myslel.

"Vieš čo, poďme sa prejsť," začal som napokon jednoduchým nevinným spôsobom.

Luno si ma chvíľu prezeral a napokon prikývol.

Kráčali sme mlčky. No nebolo to to krásne ticho "netreba nič hovoriť", ako vtedy po zmrzlinárni, ani trápne ticho, aké nastalo vtedy, keď som bol prvýkrat u Luna. Bolo to ticho pred búrkou.

Prezrel som si ho. Pohľad naňho mi už nespôsoboval ten blažený pocit, ako pred tým, už to nebolo ako hľadieť na mačiatko. Svojou tvrdohlavosťou a hlúpym, zle utvoreným sebavedomím sa mi zhnusil aj psychicky... a úprimne aj... fyzicky.

Musím to proste vyriešiť. Musím mu povedať to všetko, čo sa mi odohráva v hlave.

"Luno..." začal som a zhlboka som sa nadýchol, "obaja vieme, že máš problémy so srdcom a ja nemusím byť lekár, aby som dokázal povedať, že... že sa to stále len zhoršuje... je mi jasné, že na telesnej si nebol... pretože ťa to bolelo a sužovalo natoľko, že si proste nezvládol cvičiť..."

Luno chvíľu mlčal a ja som sa na moment zľakol, že na to ani nezareaguje, no napokon prikývol: "To je pravda."

Vystrel som sa a ucítil som, ako sa vo mne rozhorel malý plamienok nádeje. Uznal mi to. Súhlasí so mnou. Možno ho nakoniec dokážem presvedčiť.

Opäť som sa zhlboka nadýchol. Teraz prichádzala tá tažšia čásť: "A... ja skutočne nechcem, aby sa ti niečo stalo. Až príliš mi na tebe záleží. A... tuším... nie... viem to... že svojim životným štýlom, tým ako sa stravuješ, sa ešte viac ničíš."

Luno neodpovedal. Zastavil som sa a chytil som ho za obe ruky: "Viem, že sa o tom nerád bavíš, viem, že odo mňa nechceš pomôcť. Ale prosím Luno, prosím, dovoľ mi ti pomôcť. Ak neveríš mne, môžme nájsť nejakého odborníka. Lekára, psychológa, kohokoľvek. Prosím, Luno. Urobím čokoľvek, ak sa prestaneš takto ničiť."

Zmĺkol som a pozrel som sa naňho. Luno mi chvíľu mlčky hľadeľ na ruky, no vzápätí mi ich pustil a vybral sa do potravín, pri ktorých sme stáli.