Najsladšia sladkosť✅

25. Mňaukajúca krabica

Luno

Spokojne som sedel v autobuse smerom do školy. Takmer som neveril tomu, že sa mi podarilo ujsť mame. Bola rozhodnutá, že kvôli špeciálnemu nákladu, ktorý som bral so sebou, musím ísť do školy autom. Našťastie, bol pondelok ráno a to je doba, kedy je možné čokoľvek. Mame sa nejak podarilo nasypať krupicu do sitka, namiesto do hrnca a kým bedákala a utierala krupicu z kuchynskej linky, využil som príležitosť a vyparil som sa.

Za normálnych okolností, by som to neurobil, predsa len, auto je teplejšie, pohodlnejšie a výhodnejšie, špeciálne v prípade, keď som nešiel do školy tak úplne sám, no tentokrát som si túto pohodlnosť nemohol dovoliť.

Moja mama bola totiž veľmi starostlivý typ človeka. A keď hovorím "veľmi starostlivý", myslím tým VEĽMI STAROSTLIVÝ. Vždy, keď ma viezla do školy, počkala chvíľu pred ňou, až do kým si nebola istá, že som vošiel bezpečne dovnútra budovy.

Ale dnes som nemohol ísť rovno do školy. Včera som sa totiž dohodol s Mattom, že ešte pred vyučovaním, sa stretneme v parku vedľa školy. Ak by mama videla, ako tam idem, zastavila by ma a celý týždeň by do mňa hustila dotieravé vyzvedavé otázky. Trochu ma trápilo, že som nestihol ísť na skorší bus, ktorým šiel Matt, ale mohol som za to snáď? Až taký šikovný nie som.

V mojom vrecku mi ticho zabzučal mobil. Opatrne som siahol do vrecka, pričom som si dával veľký pozor, aby som príliš nepohol krabicou položenou na mojich stehnách. Bola to správa od Matta. Ako inak...

Matt: Dúfam, že si stihol autobus...

Luno: Jasné, neboj.

Matt: Jeeeeej, už sa na teba teším zlatíčko :*

Luno: Prestaň s týýýým...

Matt: S čím? :*

Luno: S tými sladkými rečičkami XD. Červenám sa kvôli tebe ako paprika v strede autobusu :'D

Matt: Hm, určite pri tom vyzeráš neuveriteľne roztomilo :3

Luno: Nieeee, prestaň :'D

Matt: Hihi, tak potom ma zaujíma, ako sa budeš červenať, keď urobím toto:

Používateľ Matt vám zmenil prezývku na "Najroztomilejší Marshmellowník <3"

Luno: Aaaaaaa, nieeeeee prestaaaaaaň :'D o_O

Matt: Hihi... musím ísť Lásko, nemám ešte úlohu z matiky, chcem si ju rýchle odpísať od spolužiačky, o chvíľku sa vidíme, zatiaľ Pá!

"Pá," odpísal som a rýchle som si vložil mobil naspäť do vrecka. Ach bože. Tieto Mattove dokonalé sladké rečičky, ktorými ma cez Messenger už takmer dva dní kŕmil, boli ako pohladenie pre srdce, ktoré na to v momente reagovalo prehnaným pumpovaním krvi do mojej tváre. A čo bolo najhoršie... vôbec som nevedel, ako na tom sme... písali sme si sladké rečičky, oslovovali sme sa Láska a Zlatko (teda, hlavne Matt tak oslovoval mňa, ja som sa ešte stále  tak trochu bál), ale nikde sme si nijak neustanovili, či spolu chodíme, alebo nie. Akoby sme sa obaja tej téme vyhýbali, akoby sme sa jej tak trošku báli.

Opatrne som vystúpil z autobusu s krabicou stále v mojich rukách. Bol som dosť hladný, kvôli môjmu rannému plíženiu sa z domu, som sa nestihol najesť, ale Matt bol tentokrát dôležitejší.

Vykročil som smerom k parku, i keď "park" bolo trošku príliš honosné pomenovanie pre to miesto. Bolo to skôr staršie ihrisko, ktoré sa pravdepodobne už dávno vymykalo všetkým možným bezpečnostným vyhláškam, ale to nič nemenilo na tom, že kovové preliezačky a plechové šmykľavky tu stále stáli. Obzrel som sa okolo seba. Takto zavčasu rána tu boli len zo dvaja psíčkari a jedna žena s dieťaťom naobliekaným ako Eskimák. Chúďa dieťa, bol som presvedčený o tom, že by bolo omnoho radšej v teplučku doma.

A vtedy na mňa niekto zo zadu skočil. Vykríkol som a takmer som pustil na zem krabicu.

"Ahoj Marshmellownik," ozvalo sa mi pri uchu a o tvar sa mi obtreli blonďavé kučere.

"Matt!" Vykríkol som a mierne nahnevane som sa pozrel na chlapca, ktorý ma stále pevne držal, "nemôžeš ma takto strašiť, veď mi to takmer vypadlo z rúk!"

Privinul som si k sebe bližšie krabicu. Matt sa jemne uškrnul a vlepil mi pusu. Na malý moment som zaváhal, stále som na to nebol zvyknutý a nebol som si tak úplne istý, či to Matt myslí úprimne, ale napokon som mu bozk opätoval. Keď sme sa od seba odtiahli nervózne som sa rozhliadol okolo seba. Matt sa na mňa usmial: "Neboj, takmer nikto tu nie je a aj tých pár bláznov, čo tu takto skoro ráno v zime pobehuje, nás jednoznačne ignoruje."

Usmial som sa naňho. Jeho hlas znel tak perfektne, akoby mal hlasivky vystlané páperím. Matt mi úsmev opätoval a jemne ma pohladil prstom na líci. Potom mu zrak padol na krabicu v mojich rukách, pričom sa jemne zamračil: "A čo vlastne je v tej krabici?"

Usmial som sa ešte viac: "Darček pre teba."

Mattovi sa rozžiarili oči: "Luno! To si nemusel!"

Začervenal som sa: "Ale musel... aspoň som ti nejak mohol vrátiť to pozvanie na zmrzlinu... no tak, hádaj čo to je!"

Matt si zamyslene prezrel krabicu; "Hm... je to nejaké jedlo?"

Pokrútil som hlavou: "Nie a jedlo mi ani nespomínaj, nestihol som raňajkovať."

"Okay, prepáč," pošepol Matt a opäť si prezrel krabicu, "tak potom by to mohlo byť... hmm... napríklad..."

Skôr ako stihol Matt niečo povedať, ozvalo sa z krabice tiché zamňaukanie.

Mattové zreničky sa zväčšili minimálne dvojnásobne a opatrne s roztraseným hlasom sa opýtal: "Tá... tá... tá krabica... práve... zamňaukala?"

Miesto odpovede som sa usmial. Matt opatrne nadvihol dierkované veko, na vrchu škatule. Hneď čo nahliadol dnu, mu ruka vyletela k ústam a ticho pošepol: "Oh môj bože... tá je... dokonalá!"

Na dne krabice sa krčilo malé, huňaté bielo-béžové mačiatko a vystrašenými modrými očkami hľadelo priamo na Matta.

"Dokonalý," opravil som Matta, "je to kocúrik."

"Oh môj bože," vzdychol znova Matt, opatrne vytiahol toho chlpáčika z krabice a privinul si ho k sebe, "toto je úprimne najkrajší darček, aký mi kto kedy dal!"

Zasmial som sa: "Som skutočné rád, že sa ti páči."

"Oh, a ako veľmi!" Pošepol Matt pričom nespúšťal zrak s guľôčky v jeho náručí, "ako sa volá?"

Pokrčil som plecami: "Zatiaľ ešte nemá meno. Môžeš ho pomenovať, ako len budeš chcieť."

Matt si opäť zobral mačiatko do dlaní a jemne si ho pridržal pred svojou tvárou. Mačiatko znova tichúčko zamňaukalo. Matt sa naňho usmial a povedal: "Tak si to zhrňme. Je maličké, baculatučké, mäkučké a neuveriteľne sladké..."

Matt si ho privinul späť k sebe a uškrnul sa na mňa: "Myslím, že ho budem volať Lunko."

Tak, snáď sa vám táto presladená umňaukaná kapitolka páčila :). Nabudúce sa však môžete tešiť na mierny zvrat, pretože prichádza prvá a pravdepodobne aj jediná kapitola z pohľadu Stacy!