Najsladšia sladkosť✅

16. Trápne ticho

Matt

Keď sme sa s Lunom v pondelok rozprávali, spomínal mi medzi rečou aj jeho roztomilú sestričku a to, ako veľmi ju miluje. Úprimne, to dieťa sa nedá nemilovať. Hlavne keď vám hneď pri prvom stretnutí vletí do náruče. Mierne v šoku som ju stisol a chcel som ju ihneď aj pustiť, no ona sa ma držala ako kliešť.

Do chodby vbehol Luno. Keď nás uvidel, panika na jeho tvári sa v momente zmenila na úsmev. Bez toho, aby som púšťal jeho sestričku, som sa usmial naspäť naňho.

"Tiffany!" Vykríkol Luno, čo malo asi znieť nahnevane, ale, úprimne, príliš mu to, nešlo. Veľmi ťažko sa kričí, keď sa neviete prestať usmievať, "hovoril som ti, že nemáš otvárať cudzím ľuďom."

"Ale to nie je cudzí človek, to je tvoj kamarát!" Odvrkla Tiffany a ja som sa musel zasmiať.

Luno si zobral Tiffany do náruče a začal ju štekliť: "To je možno pravda, ale ako si to mohla vedieť? Hm, potvorka... nikdy nevieš, kto sa za tými dverami skrýva..."

S úsmevom som sledoval tých dvoch. Nebol som si istý, či som niekedy videl takú veľkú lásku medzi dvoma súrodencami.

Luno si všimol, že sa na nich dívam a jemne sa začervenal: "Ja viem... vôbec sa na seba nepodobáme, hovoria nám to všetci."

Znova som si ich prezrel. Áno, na prvý pohľad sa na seba skutočne nepodobali. Ona, s kučeravými bielymi vláskami, on, s rovnými bledohnedými. Ona chudučká palička, on... no... tučnučký Marshmellow. Ale čím dlhšie som sa na nich díval, tým viac som medzi nimi videl akúsi podobnosť.

"Prečo? Podľa mňa sa na seba vcelku podobáte," povedal som a postavil som sa zo zeme, na ktorej som sedel, kým Tiffany objímala mňa.

Luno sa na mňa prekvapene pozrel: "Naozaj?"

Prikývol som a usmial som sa: "Tak poprvé, obaja ste neuveriteľne nizučkí. To je hneď vidno, stačí sa na vás pozrieť. Po ďalšie, vaše oči. Obaja ich máte svetlo modré a... a skutočne krásne... také žiarivé a veľké. Dáva vám to akýsi... roztomilý nádych."

Jemne som sa začervenal a posledné slová som doslova zašepkal. Luno v momente očervenel tiež. Pootvoril ústa, no nevyšiel z nich jediný zvuk. Zízali sme na seba a bez slova sme sa červenali.

Celú situáciu zachránila Tiffy, stále sediaca Lunovi v náruči: "Ďakujem, Lunov kamarát! Aj ty si zlatý!"

Zasmial som sa: "Ďakujem Tiffany." Opatrne som si zahryzol do pery, pripravený povedať tretiu vec, kvôli ktorej mi prišli podobní. Ak pri mojej poslednej vete nastalo trápne ticho, tak teraz to bude tak trápne ticho, akoby vyšlo z tých najhlbších hlbín jaskyne trápnosti.

"Ale... nejde len o ten nádych roztomilosti, ktorý spôsobujú vaše oči... Vy obaja ste... akoby z vás vyžarovalo čisté dobro. Ja... neviem to opísať... proste... keď sa na vás človek pozrie... niečo vo vás ho donúti usmiať sa. Dalo by sa povedať, že máte okolo seba takú čistú, dobrú auru."

Zmĺkol som. Oni obaja mlčali tiež. Tento raz sa ani Tiffy nezmohla na slovo. A Luno prehovoriť nemohol, bol taký červený, že ak by otvoril ústa, miesto slov by z nich vyšla para.

Po chvíli, skutočne dlhej chvíli, Luno zakašlal a opýtal sa piskľavým hlasom: "Tak teda... pôjdeme hore? Do mojej izby? Keď som ju už upratal..."